Patria deuterokanonické knihy do Biblie?

14.08.2018

Podľa rímskokatolíckej cirkvi ano. Čo však tieto knihy spôsobujú je ich zneužitie na hlásanie falošného evanjelia. Napr. dogma o očistci a z tejto dogmy vychádzajúce modlitby a obete za mŕtvych, ktoré sú neodmysliteľným obsahom každej omše rímskych katolíkov, sa opiera o text 2. knihy Makabejcov.

Čo učí Katolícka Cirkev o očistci?
"Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom." (KKC 1030 - 1031)

Kanonické knihy Biblie o očistci nič nehovoria. Avšak v deuterokanonickej 2. knihe Makabejcov nachádzame pasáž (12,39-45), na ktorú sa odvoláva učenie rímskej kúrie, ktorá opisuje Júdu Makabejského a jeho družinu ako priniesli obetu za hriechy padlých spolubojovníkov. Autor knihy píše, že táto obeta za zosnulých "bola svätá a nábožná myšlienka. Preto dal (Júda) obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu." (2 Mach 12,45) 

Podľa kanonických kníh Biblie ľudia, ktorí sú už v stave večnej blaženosti (nebo) alebo si sami zvolili večné zatratenie (peklo) nepotrebujú naše modlitby ani obety. Ich stav je definitívne spečatený. 

Súčasná doba je charakteristická tým, že dnes si už každý trochu sčítaný človek môže sám overiť desiatky faktov, ktoré hovoria v neprospech deuterokanonických kníh. Na posúdenie niekoľko z nich uvádzam.

Prvým faktom je, že Židia tieto knihy nezaradili do svojho kánonu a dodnes sa od nich dištancujú. Ranná cirkev radostne uvítala existenciu gréckej Septuaginty, a hojne ju používala. Spočiatku bola Septuaginta pomocou pre prvotnú cirkev. Ale veľmi skoro došlo k vážnym rozporom so Židmi, ktorí v nej zistili mnohé nepresnosti a časť prekladu nebola preložená doslovne. Preto sa Židia od tohto prekladu dištancovali a začali používať od druhého storočia presnejšie grécke preklady - Aquilov (135), Teodociónov (180) a Symmachov (asi 198). Samozrejme, že i západní kresťania pochopili, že potrebujú dobrý preklad, a tak vzniklo niekoľko latinských verzií, avšak nie veľmi vydarených. Preto rímsky biskup Damasus roku 382 poveril učeného mnícha Hieronyma, aby tie existujúce latinské verzie opravil. Hieronymus 3 roky pracoval na revízii latinských textov. Potom sa však rozhodol pre vlastný latinský preklad priamo z hebrejčiny. Začal v roku 390 a dokončil ho okolo roku 406. Kresťania spočiatku tento preklad odmietali, ale neskôr sa veľmi osvedčil, rozšíril a pre všeobecnú obľúbenosť ho začali nazývať Vulgata (lat. vulgatus - všeľudový, všeobecne medzi ľudom rozšírený). Bola to vlastne prezývka, avšak zaužívala sa a dnes je tento názov oficiálnym termínom.

Druhým faktom je odmietavé stanovisko Hieronyma voči deuterokanonickým knihám. Hieronymus síce zachoval počet kníh podľa Septuaginty, avšak SZ prekladal z hebrejčiny a nie z gréčtiny! Z toho dôvodu 5 deuterokanonických kníh vôbec nepreložil a do Vulgaty boli prevzaté zo starších latinských prekladov. Ďalšie dve deuterokanonické knihy síce preložil, ale viditeľne ledabolo, takže v roku 1976 museli byť tieto dve knihy preložené pre Neovulgatu úplne samostatne. Jedná sa o knihu Judit a knihu Tobiáš. Úvod k týmto dvom knihám z Písma svätého, vydaného RKC, hovorí sám za seba. Keďže Hieronym si málo cenil knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň, a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, napríklad verše 2:12-18; 3:18-22; 6:16-22; 7:14-15.

Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu, než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc. Preto sa text Vulgaty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgata používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy.

Tretím faktom je, že dve z deuterokanonických kníh neboli pôvodne napísané v hebrejčine ani v aramejčine, ale v gréčtine. Sú to Druhá machabejská kniha a Kniha múdrosti. Ak pripustíme, že posledná kniha SZ podľa židovského kánonu pochádza asi z roku 430 pred Kristom, tak 2. Machabejská kniha tam jednoznačne nemôže patriť, lebo pochádza najskôr z roku 130 pred Kristom. Predpokladá sa, že uvedené dve knihy boli do Septuaginty priložené dodatočne. Taktiež kniha Judit bola pravdepodobne do Septuaginty pridaná dodatočne, pretože jej vznik sa datuje na začiatok 1. storočia pred Kristom, a vtedy Septuaginta už existovala.

Štvrtým faktom je, že deuterokanonické knihy boli po celý čas zdrojom nešvárov a nejednotnosti kresťanov, lebo sú dva typy biblií: S deuterokanonickými knihami a bez nich. RKC celých tisíc rokov tento problém neriešila a dodnes v ňom nie je jednotná. Luther v roku 1534 uzavrel tento problém za reformované kresťanstvo tak, že definoval tieto knihy ako užitočné, ktoré sa však nemôžu stavať na roveň k inšpirovanému Písmu svätému. Tridentský koncil 8. apríla 1546 na protest voči Lutherovi uzákonil deuterokanonické knihy za záväzné pre RKC. Fakt, že ich samotná RKC nazvala "deuterokanonické", naznačuje, že i pre ňu sú druhotné. Westminsterská konfesia v roku 1648 deuterokanonickým knihám odmietla priznať inšpirovanosť a v roku 1827 Biblická spoločnosť prijala uznesenie vydávať biblie bez týchto kníh.

Piatym faktom je skutočnosť, že Pán Ježiš veľmi často citoval SZ, ale ani jeden jeho citát v NZ nepochádza z niektorej z týchto kníh.

Šiestym faktom je, že aj apoštol Pavol cituje vo svojich listoch niekoľkokrát starozákonné pasáže zo Septuaginty, ale nepoužil žiadnu časť z týchto sporných kníh.

Siedmym faktom je, že naši vierozvestcovia - Konštantín a Metod - preložili do staroslovienčiny postupne celú bibliu, ale 1. a 2. knihu Machabejskú vynechali.

Ôsmy fakt je snáď najpresvedčivejší. Slovo živého Boha je pravdou! Keby teda deuterokanonické knihy mali do Biblie patriť, museli by byť predovšetkým pravdivé! A my vieme, že tieto knihy pôsobia mnoho problémov práve tým, že nie sú pravdivé! Ibaže RKC nedokáže nazvať veci pravým menom, a tak namiesto slova lož používa zjemňujúci výraz nepresnosť.

Otázku pravdivosti najlepšie ilustruje úvod ku knihe Judit, nachádzajúci sa v Písme svätom, ktoré vydala RKC:

4.2 Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti: 1. Nabuchodonozor (605-562 pred Kristom) nebol kráľom Asýrčanov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kristom.

4.3 Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.

Deviaty fakt udáva samotná RKC a je zapísaný v úvode Biblie, vydanej RKC, nasledovne: Názvom deuterokanonické knihy sa chce iba pripomenúť, že kanonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu deuterokanonické spisy, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienskeho (1520-1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy...