Mariánske dogmy = falošné evanjelium!

21.08.2019

Mariánske dogmy prehlásené katolíckou cirkvou sú základným pilierom mariánskeho evanjelia, ktoré odvádza ľudí od skutočného evanjelia, ktoré je zapísané v biblických knihách Nového zákona. Tieto dogmy privádzajú zvedených ľudí k modlárskemu náboženstvu, k falošnej viere v božie schopnosti človeka, k prijímaniu mariánskych zázrakov a zjavení bez hlbšieho skúmania pravdy.

V Biblii sa dočítame, že Boh hovoril k svojmu ľudu prostredníctvom ľudí, ktorí žili. Týchto ľudí zvyčajne nazývali prorokmi. Proroci dostávali zjavenia od Boha prostredníctvom Božieho ducha v súkromnom duchovnom vzťahu s Bohom na modlitbách. V niekoľkých zriedkavých prípadoch sa poslami Božieho zjavenia stali anjeli. Mnohým zjaveniam samotní proroci neboli ochotní hneď veriť a istý čas im trevalo, aby sa uistili, že to čo im je zjavené je skutočne od Boha. Zjavenia a posolstvá prinášali ľuďom aj falošní proroci, ktorí boli často krát konfrontovaní s tým, že to čo prorokovali sa nikdy nesplnilo. V Biblii nie je opísaný žiadny prípad zjavenia prostredníctvom človeka po smrti.

Zjavenia sa dejú aj dnes. Ľudia vidia svetelné úkazy, v ktorých vidia v hrubých obrysoch akúsi postavu. Kto môže s určitosťou prehlásiť, že toto zjavenie je od Boha? Tieto zjavenia údajne Panny Márie, nie sú zjavenia skutočnej Márie Ježišovej matky, o čom svedčí charakter posolstiev, ktoré toto zjavenie prezentuje vybraným poslucháčom spravidla deťom alebo ženám. Máriu maliari a zjavenia vykresľujú skôr ako belošku s modrými očami, čo nie je veľmi v súlade s tým, ako vyzerajú židovské dievčatá. 

Aký je charakter posolstva od Boha? Samotný Pán Ježiš často krát keď hovoril, tak tvrdil, že to čo hovorí nie je jeho posolstvo a jeho slovo, ale slovo jeho nebeského Otca. Taktiež proroci a apoštoli nikdy nehovorili vo svojom mene, ale jednoznačne hovorili Božie slovo, ktoré sa opieralo o už predtým zjavené Božie slovo. Usilovne skúmali Mojžišove a prorocké knihy, či to čo hlásajú apoštoli, či to čo hlásal Pán Ježiš, nie je v rozpore s tým, čo Boh zjavil prorokom a proroci to zapísali.

Kto dnes skúma či posolstvo údajnej Panny Márie je v súlade s posolstvom zjaveným prorokom a apoštolom? Tieto posolstvá Panny Márie sú úplne iného charakteru, ako prorocké zjavenia opísané v Biblii. Prečo by sme teda mali veriť, že keď sa niečo zjaví a to niečo o sebe prehlási, že je nepoškvrnená Mária, že je Kráľovná pokoja, že trpí za hriechy ľudí, že vypočuje modlitby, že ju treba nasledovať, a že veriaci sú jej deti a ona je ich matka? Veď v Písme je napísané, že Pán Ježiš je nepoškvrnený hriechom, že On je Kráľ pokoja, že On trpel za naše hriechy a že v Jeho mene sa máme modliť k Bohu a prosiť Boha o čokoľvek. Pán Ježiš hovorí, že v nebi máme nebeského Otca, ku ktorému sa treba modliť a že Jeho máme nasledovať.

Nikde v Biblii nenájdeme výzvu na modlitbu k nebeskej matke a ani žiadny prísľub, že nebeská matka vypočuje modlitby a sprostredkuje odpustenie hriechov. V Biblii sa dočítame, že Izraeliti vo svojom babylonskom exile uctievali kráľovnú nebies a Boh im cez proroka Jeremiáša jednoznačne dal najavo, že táto úcta ku kráľovnej nebies je hriech, ktorý im v konečnom dôsledku prináša prekliatie. Izraeliti voči Bohu argumentovali, že táto úcta im prináša uzdravenie a materiálnu hojnosť a tak sa rozhodli neveriť slovám proroka Jeremiáša. Rozhodli sa pre hriech modlárstva z dôvodu krátkodobých zázrakov uzdravenia a hojnosti. Krátkodobý pôžitok je pre mnohých dôležitejší ako večný život, ako spasenie a odpustenie hriechov.

Modlárstvo ku kráľovnej nebies je dnes skryté za úctu k Panne Márii. Diabol oklamal mnohých ľudí a na udržiavanie ľudí v klamstve si používa celú hierarchiu katolíckej cirkvi, ktorá sa dobrovoľne a vedome rozhodla pre modloslužbu. Túto modloslužbu sofistikovane skrýva za mariánske dogmy a pompézne mariánske púte, ktoré prinášajú zážitky pre duše, ktoré idú ako ovce na zabitie za falošným duchom mariánskeho kultu, kráčajúc po širokej ceste do večného zahynutia spolu s kňazmi, ktorí schvaľujú a praktizujú toto duchovné smilstvo voči Bohu. No a duchovné smilstvo, čiže modloslužba, je dôvodom vzniku pedofílie, homosexuality a mnohých telesných hriechov kňazov ducha Panny Márie.

Dogma o Márii ako Bohorodičke.

Dogma o Márii ako Bohorodičke (Božej Matke) bola schválená na Efezskom koncile v roku 431. Podľa definície prijatej týmto koncilom "Mária sa stala Bohorodičkou nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela" (KKC 466).

Titul "Bohorodička" pochádza z gréckeho slova "Θεοτόκος-Theotókos", kde "θεός-theos" v preklade znamená "boh" a "τόκος-tókos" znamená "rodenie, pôrod". Doslovný, jednoznačný latinský preklad slova "Θεοτόκος-Theotókos" je "Deipara". Do slovenčiny sa dá doslovne preložiť len ako "Bohorodička". Západná časť cirkvi si odniesla z Efezu do Ríma latinskú verziu slova "Θεοτόκος-Theotókos" v podobe "Dei genetrix". Toto latinské pomenovanie sa chápe ako "Bohorodička" ale aj ako "Matka Bohu", kde "deus" v preklade znamená "boh" a "genetrix" znamená "rodička, matka". Ten druhý výraz "Matka Bohu" sa stal populárnejším. Takže z latinčiny do iných jazykov sa výraz "Dei genetrix" už prekladá jednotne ako "Matka Božia". Tento titul dávajú Márii katolíci, pravoslávni aj väčšina protestantov.

Argument zástancov titulu Bohorodička znie: "A či Ježiš Kristus nebol Boh?" V tom istom duchu píše aj Katechizmus katolíckej cirkvi:

509 Mária je skutočne "Božia Matka", pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.

Pravda, Kristus je Boh. Boh tu ale vždy bol, je aj bude. Bol tu dávno pred Máriou, dokonca pred stvorením sveta. Ak by sme Máriu označovali ako Matka Božia, tak by mohlo aj znamenať, že Boh vznikol z Márie, čo by bola urážka Boha. Aj keď katolíci namietajú, že oni ju nepovažujú za niekoho, kto vytvoril Boha. Ale titul Bohorodička alebo Matka Božia naznačujú, že Boh potreboval mať svoju matku, resp. bez nej by Boh nebol.

Nech už to ktokoľvek berie ako chce, tomuto označeniu sa treba vyhnúť, lebo to môže viesť k urážke Boha, či nevhodnému uctievaniu Márie. Veď aj napríklad cyperský biskup Epifánius zo Salaminy (c.310-403) poznal kresťanov známych ako kolyridiáni (z gréckeho "kollyra", čo znamená "kruhový chlieb"), ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu. Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. storočia na viacerých miestach odsúdený.

Nikde v Novom Zákone sa nenachádza prípad, kde by Pán Ježiš oslovil svoju ľudskú matku ako "matka", ani prípad, kde by svoju matku nazval "matka". Pritom svojho nebeského Otca nazval Pán Ježiš v Novom Zákone viac ako 100 krát "otec".

V evanjeliu podľa Jána nájdeme dva prípady, keď Ježiš svoju matku oslovil a to slovom "žena".

Mária bola z duchovného hľadiska len žena, nič viac. Ľudovít Mária Grignion de Montfort (1673-1716), kňaz, rehoľník, apoštolský misionár Francúzska a jeden z najväčších ctiteľov Panny Márie to vyjadril slovami: "Uznávam s celou Cirkvou, že Mária je len obyčajným tvorom, ktorý vyšiel z rúk Najvyššieho. Keď sa prirovná k jeho nekonečnej Velebnosti, je menej, než prášok, alebo skôr nie je vôbec nič, pretože on jediný je "Ten, ktorý je" (Ex 3, 14). Tento veľký Pán, vždy nezávislý a sám sebe dostačujúci, nepotreboval a vôbec nepotrebuje svätú Pannu, aby sa naplnila jeho vôľa a ukázala jeho sláva. Stačí mu len chcieť, aby učinil všetko."

Márii, ako žiadnej inej žene sa nedostalo takej pocty, avšak to, že porodila človeka menom Ježiš, bola milosť od Boha. Milosť, za ktorú treba chváliť Boha a nie oslavovať Máriu. Milosť, ktorou bola poctená a nie zásluha, ktorú by sme mali vyzdvihovať. Preto jej syn, keď začal verejne vystupovať, charakterizuje Máriin stav slovom "žena", nič viac, nič menej.

Dogma o trvalom panenstve Márie

Dogma o trvalom panenstve Márie znamená, že Mária bola počas celého života pannou (KKC 510). Mária zostala "pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy": celou svojou bytosťou je "služobnica Pána" (Lk 1,38). Táto dogma sa ustálila až v 4. storočí a bola vyhlásená na Lateránskom koncile v roku 649.

Dogma o ustavičnom panenstve Márie, ktorá bola prehlásená na Lateránskom koncile v roku 649 znie: "Ak niekto ... oddane a náležite nevyzná, že Mária, navždy panna a nepoškvrnená, je matka Boha a že vskutku počala z Ducha svätého, bez ľudského semena, Boha - Slovo samotné, ktoré sa pred vekmi narodilo z Boha Otca a umožnilo mu narodenie sa bez poškvrnenia, a že jej panenstvo zostalo rovnako nepoškvrnené po pôrode, nech je zatratený."

Katechizmus katolíckej cirkvi píše:

499 Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie "nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť". Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako "vždy pannu" (po grécky aeiparthenon).

500 Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, "Ježišovi bratia" (Mt 13,55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako "iná Mária" (Mt 28,1). Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.

510 Mária zostala "pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy": celou svojou bytosťou je "služobnica Pána" (Lk 1,38).

Ak by Mária neostala pannou naveky a mala by sexuálny vzťah s Jozefom, tak by sa to dalo považovať za zhrešenie. Dôvod by bol, že by bola neverná Bohu. Takéto chápanie je nebiblické a bludné. Sex v manželstve nie je hriech! Mária by v žiadnom prípade nepoškvrnila sama seba tým, ak by mala sexuálny vzťah s Jozefom jej právoplatným manželom! V čase Jozefa a Márie manželstvá bývali zvyčajne dohodnuté rodičmi. Samotné manželstvo sa skladalo z dvoch častí: "zasnúbenia" a "plného manželstva". Zasnúbenie znamenalo, že žena legálne patrí iba svojmu manželovi a nikomu inému a mohlo byť zrušené jedine rozvodom (prepustením). Po zásnubách pár žil oddelene asi rok a potom dievča prichádza do domu svojho manžela, čo znamená realizáciu "plného manželstva" - teda aj sexuálny styk.

V čase, keď Mária počala, bol Jozef s ňou ešte len v stave "zasnúbenia", neskôr ale aj v stave "plného manželstva". Nie je žiadny dôvod sa domnievať, že by mala Mária žiť ako panna a jej manželstvo s Jozefom by nebolo naplnené vzájomným oddaním sa jeden druhému. Vôbec to neznamená, že by bola neverná Bohu. Nebola Božia manželka! Bola Jozefova a k manželstvu patrí aj sexuálne žitie.

Mária bola vyvolená spomedzi všetkých žien, aby cez ňu prišiel na svet Spasiteľ, ktorý sa stal človekom. Dostala milosť od Boha (milosť - nezaslúžená láskavosť, dať niečo niekomu, čo si nezaslúži a to niečo bol Kristus) a ona sa stala naplnením proroctva v Starom Zákone. Po narodení Krista už nemohla byť pannou, pretože jej pôrod bol plne ľudský. Následkom dedičného hriechu porodila svoje deti v bolestiach a prirodzeným spôsobom. Neexistuje najmenší dôvod domnievať sa prečo by to malo byť inak. Mária bola iba obyčajná žena, ktorá bola obdarená tým, že mohla dať Ježišovi jeho ľudskú prirodzenosť. Nič viac k tomu netreba pridávať.

Mala Mária, matka Ježišova ďalšie deti?

Písmo sa na viacerých miestach zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Dokonca zaznamenáva mená Ježišových bratov.

Mt 13:54-56 Prišiel do svojej domoviny a tam učil v synagóge, takže ľudia sa veľmi čudovali a hovorili: Odkiaľ má takúto múdrosť a mocné činy? Nie je to syn tesára? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub, Jozef, Šimon a Júda? A nežijú u nás aj všetky jeho sestry? Odkiaľ to potom všetko má?

Výklad katolíckej cirkvi vykladá, že ide o deti inej Márie a nie o deti Ježišovej matky. Ďalej argumentuje, že veriaci ľudia sa medzi sebou nazývajú bratia a sestry aj bez príbuzenského vzťahu alebo aj keď sú vzdialený príbuzný. Ľudia v synagóge nenazývali druhých ľudí bratmi a sestrami vo vzťahu k Ježišovi. Rozlišovali medzi jeho učeníkmi a jeho rodinou, v ktorej vyrastal. No a je zjavné, že jeho bratia neboli medzi jeho dvanástimi učeníkmi, lebo neverili v neho.

Stačí si dať trochu námahy štúdiom evanjelií, aby každý dospel k poznaniu, že učeníci a ľudia, ktorí žili v čase verejného účinkovania Pána Ježiša jednoznačne definovali súrodencov Pána Ježiša. Takže manželstvo Márie a Jozefa pozemských rodičov Ježiša, bolo jednoznačne naplnené ďalšími deťmi. Z hľadiska evanjelia nie je podstatné, či Máriu pokladáme alebo nepokladáme za pannu, ak je nepripisujeme božské vlastnosti. Dôležité to je vtedy, ak jej panenstvo chápeme ako znak božskej čistoty, ktorý je podmienkou k náboženskej úcte.

Takže tú máme dva rôzne protiargumenty. Jeden, že išlo o Ježišových bratrancov a sesternice a druhý, že to boli deti "inej Márie".

Najprv si rozoberme ten prvý protiargument, že išlo o Ježišových bratrancov a sesternice.

1. Mt 12:46 Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať.

2. Kol 4:10 Pozdravuje vás môj spoluväzeň Aristarchus aj Barnabášov bratanec Marek - už ste o ňom dostali pokyny; prijmite ho, ak príde k vám, -

3. Lk 1:36 Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!

4. Lk 2:44 Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi.

5. Mk 3:21 Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: "Pomiatol sa."

V texte č.1 je výraz "ἀδελφός-adelfos", čo sa prekladá ako "brat".

V texte č.2 je výraz "ἀνεψιὸς-anepsios", čo sa prekladá ako "bratranec", ale aj "synovec".

V texte č. 3 a 4 je výraz "συγγενής-syggenés", čo znamená pokrvné príbuzenstvo doslovne "sú-rodec"

V texte č. 5 je slovné spojenie "οἱ παρ' αὐτοῦ-hoi par'autou", čo v preklade značí "tí, [ktorí sú] od neho". Označuje to tých príbuzných, ktorí bývajú spolu v spoločnom dome.

Avšak nami citovaný slovenský katolícky text zo Svätého Písma nebol prekladaný priamo z gréčtiny, ale z latinčiny. Preto si pozrieme pre istotu aj latinskú verziu:

V texte č.1 je výraz "fratres". "Frater" má význam "vlastný brat". Ale dá sa preložiť aj ako "bratranec".

V texte č.2 je výraz "consobrinus", čo sa prekladá ako "bratranec" a zriedkavejšie ako "strýko".

V texte č.3 je výraz "cognata", čo je výraz pre pokrvné príbuzenstvo bližšie neurčené - asi ako slovenský výraz "je mi rodina".

V texte č.4 je opäť výraz "cognatus" v množnom čísle.

V texte č.5 je výraz "sui", čo môže znieť v slovenčine "jeho [príbuzní]".

Uvedených 5 textov úplne jasne ukazuje, že Nový Zákon rozlišuje slová "brat", "bratranec" a "príbuzný", a to nielen v gréčtine a latinčine, ale aj v slovenských prekladoch. Texty ukazujú, že to rozlišuje aj samotná Rímskokatolícka cirkev. Teda tvrdenie, že Ježišovi bratia boli v skutočnosti bratranci, je čistá lož. V Novom Zákone sa nachádza na rôznych miestach minimálne 18 pasáži, ktoré jasne označujú Ježišových súrodencov prívlastkami "brat", "bratia", "sestry". Okrem uvedeného sa vo všetkých štyroch evanjeliách nachádza 5 dvojíc súrodencov, ktorých Nový Zákon označuje slovami "brat", "sestra" a my nemáme dôvod ani na chvíľu pochybovať, že by to neboli bratia, či sestry. Naopak, zdalo by sa nám nezmyselné, keby niekto začal tvrdiť, že to boli bratranci. Jedná sa o nasledovné dvojice: Šimon a Ondrej, Jakub a Ján, Herodes a Filip, Lazár a jeho sestry, Márnotratný syn a jeho brat. Navyše, jeho bratrancom bol aj Ján Krstiteľ, tak prečo sa tu nespomína aj on?

Lingvistický argument o bratrancoch má navyše dve verzie. Prvá verzia uvádza, že aramejčina a hebrejčina nemala odlišný výraz pre slovo "bratranec" a tak výraz "brat" nahrádzal oba významy. Toto tvrdenie sa nedá dokázať, dá sa však dokázať, že neexistoval výraz pre bratranca zo strany matky či otca. Hebrejský Masoretský text a sýrske preklady však odkazujú na bratrancov ako na "strýkových synov". Aramejsky hovoriaci ľudia v žiadnom prípade neboli neschopní presne popísať bratranca. Bez ohľad na hebrejčinu, či aramejčinu Nový Zákon bol napísaný v gréckom jazyku, ktorí mali v popise Ježišových bratov a sestier na výber z rôznych gréckych slov. Tvrdiť, že fráza "tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry" nie je odkaz na biologickú matku a súrodencov, je absurdné. Ak by nešlo o biologických blízkych príbuzných, stratila by sa vlastne i pointa Ježišovho učenia v tejto pasáži.

Katolíci sami pripustili, že nebyť vymyslenej dogme o večnom panenstve Márie, takýto absurdný argument by nevznikol. Nikde v Novom Zákone sa neuvádza, že by Mária nemala žiadne iné deti, alebo že by bola vždy pannou. Nič také nie je prorokované ani v Starom Zákone v proroctvách týkajúcich sa narodenia Mesiáša a panenstva Márie. Proroctvo uvádza, že matka Mesiáša bude pannou v čase jeho narodenia, čo bude potom sa už neuvádza, lebo to pre naše spasenie je nepodstatné! No pôrodom dochádza k pretrhnutiu hymenu a navyše, v súlade s poznaním snahy Hebrejov o zachovanie svojej rodovej línie a s predpovedaným údelom Ježiša, je absurdné predpokladať, že by Jozef s Máriou nemal žiadnych ďalších potomkov.

Teraz k tomu druhému protiargumentu, že to boli deti "inej Márie". V Novej Zmluve sa však spomína 6 žien s menom Mária:

1. Mária, Ježišova matka: Mt 1:18 S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.

2. Mária Kleopasova: Jn 19:25 Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.

3. Mária, sestra Marty. Ona pomazala Ježišove nohy: Jn 12:2-3 Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja.

4. Mária Magdaléna: Mt 27:56 Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov.

5. Mária, matka Jána Marka: Sk 12:12 Ako o tom uvažoval, došiel k domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek, kde boli mnohí zhromaždení a modlili sa.

6. Mária, Pavlova pomocníčka: Rim 16:6 Pozdravte Máriu, ktorá veľa pracovala pre vás.

Katechizmus katolíckej cirkvi sa opäť snaží zahmlievať túto otázku spomenutím "inej Márie", pretože i tá mala synov Jakuba a Jozefa. V Novej Zmluve sa však spomínajú 4 rôzni Jakubovia:

1. Jakub, syn Zebedea a Salome, brat apoštola Jána.

2. Jakub, Alfaeov syn. To je Jakub, syn Márie Kleopasovej a brat Jozefa.

3. Jakub, brat Ježiša a syn Márie.

4. Jakub, otec apoštola Júdu/Judáša (nie Judáša Iškariotského).

Podrobné štúdium týchto štyroch Jakubov v Novej Zmluve bez akýchkoľvek pochýb potvrdzuje tvrdenie, že Ježišova matka Mária mala syna menom Jakub, rovnako ako "iná Mária". Nešlo však o toho istého Jakuba. Obaja sú vždy špecificky rozdielne identifikovaný.

Ešte niektorí argumentujú, že to boli Ježišovi nevlastní súrodenci z Jozefovho prvého manželstva. Túto teóriu obhajoval napríklad cirkevný učiteľ a teológ Origenes (185 - 254). Nie je však žiadny záznam a ani zjavenie, ktoré by potvrdzovali teóriu Origenesa.

Dogma trvalého panenstva prechádzala mnohými diskusiami až do neskorého 4. storočia. Prvé zmienky o trvalom panenstve sa pravdepodobne objavujú v nekánonickom Jakubovom protoevanjeliu datovaného do polovice druhého storočia:

JakEv 9:1 Veľkňaz povedal Jozefovi: "Na teba padol los, aby si si vzal pannu zasvätenú Pánovi a chránil mu ju."

Rímsky právnik a cirkevný teológ Tertullianus (c.155-c.222) popieral panenstvo Márie po Ježišovom pôrode. Cirkevný učiteľ a teológ Origenes (185 - 254) presadzoval trvalé panenstvo. Alexandrijský patriarcha Atanáz Alexandrijský (c.295-373) silne hájil Máriine panenstvo po pôrode. Krátko na to biskup v Caesarei a autor mnohých teologických spisov Bazil Cézarejský (c.330-379) prijal Máriine trvalé panenstvo a tvrdil, že to odráža všeobecnú mienku veriacich aj keď to on nepovažoval za dogmu. Helvidius (c.340-c.390), Eunomius z Kyziku (c.335-c.393), jeden z vodcov arianizmu a Jovinian (?-405), odporca kresťanského asketizmu, popierali trvalé panenstvo, zatiaľ čo významný teológ Ambróz Milánsky (c.337-397), autor Vulgáty Hieronym (c.347-420), a hipponský biskup a významný teológ Augustín z Hippa (354-430) ho horlivo hájili. Rozšírením kláštorov a rehoľného hnutia sa rozšírili i názory trvalého panenstva a postupne sa prijalo učenie o trvalom panenstve Márie, ktoré bolo univerzálne propagované v liturgickom živote cirkvi. Oficiálne materiály na 5. ekumenickom koncile v Konstantinopole v roku 553 spomínajú Máriu ako trvalú pannu - "Ἀειπάρθενος-Aeiparthenos". Neskôr na Lateránskom koncile v roku 649 bolo vydané dôležité prehlásenie potvrdzujúce Máriine celoživotné panenstvo: "Ak niekto ... oddane a náležite nevyzná, že Mária, navždy panna a nepoškvrnená, je matka Boha a že vskutku počala z Ducha svätého, bez ľudského semena, Boha - Slovo samotné, ktoré sa pred vekmi narodilo z Boha Otca a umožnilo mu narodenie sa bez poškvrnenia, a že jej panenstvo zostalo rovnako nepoškvrnené po pôrode, nech je zatratený. "

Dogma o ustavičnom Máriinom panenstve bola síce ustanovená na lateránskom koncile v roku 649, ale tento koncil bol len miestnym stretnutím talianskych biskupov s hosťujúcimi biskupmi z Afriky. Ostatný vtedajší cirkevný svet tam nebol zastúpený, preto tento koncil nemožno považovať za všeobecný a učenie o trvalom Máriinom panenstve nemožno považovať za záväznú dogmu. Takto to charakterizujú i v dnešnej dobe mnohí autori Rímskokatolíckej cirkvi ako napríklad P. M. Minařík: Mariánská dogmata, str. 17.

Dogma o nepoškvrnenom počatí Márie

Podľa dogmy o nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil pápež Pius IX. v roku 1854, "preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu" (KKC 491).

Treba zdôrazniť, že je nesporné, že Ježiš bol počatý bez hriechu, ale táto dogma sa netýka počatia Ježiša, ale Márie. Podľa tejto dogmy teda nielen Ježiš, ale aj Mária - ako jediný človek - bola počatá bez hriechu a ani počas svojho života nezhrešila.

Dogma Immaculata conceptio - Nepoškvrnené počatie Márie, Ježišovej matky, tvrdí: "Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť."

Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom.

Katechizmus katolíckej cirkvi píše o Nepoškvrnenom počatí Márie nasledovné:

490 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, "bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. (2676, 2853) A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania,(2001) bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.

491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že: "preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu."

492 Tento jas "celkom výnimočnej svätosti", ktorým je Mária "obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia", dostáva celý od Krista: je "vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom". (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu "v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním" (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku "Celá svätá" (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako "uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie". Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

Prvé náznaky tejto dogmy nachádzame v Jakubovom protoevanjeliu z polovice druhého storočia. V tomto nekánonickom evanjeliu sa stretávame s rozprávaním o Máriinom narodení, ku ktorému malo dôjsť, ako ukazuje kontext, bez zásahu Anninho muža Joachima. Epifánius zo Salaminy (c.310-403), biskup v Salamise a o niekoľko storočí neskôr aj Bernard z Clairvaux (1090/1-1153) francúzsky filozof, teológ a mystik, jeden z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky, pochopiteľne úplne jednoznačne odmietli mienku o panenskom počatí Márie v Anninom lone.

Cirkevný historik Eusébius Cézarejský (263-339), grécky biskup v meste Caesarea a jeden z vedúcich účastníkov Nicejského koncilu, prisudzuje apoštolovi Ondrejovi prehlásenie o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie, ktoré povedal z kríža: "Tak ako z nepoškvrnenej zeme bol stvorený prvý Adam, tak isto bolo potrebné, aby aj druhý Adam, totiž Ježiš Kristus, bol vytvorený z Nepoškvrnenej panny."

Britský mních Pelagius (c.360-c.420) zastával názor, že u Márie nebola dedičná vina. Keďže tento známy Augustínov protivník v oblasti náuky o milosti zasadzoval výrok do nie celkom prijateľného kontextu svojich názorov o dedičnej vine a keďže si tiež zrejme plne neuvedomoval, že v hre je primárne pravda o univerzalite Kristovej spásy, k zásadnému pokroku v teologickom premýšľaní tohto tajomstva nielenže neprispel, ale dokonca ho svojím spôsobom diskreditoval. Augustín z Hippa (354-430) kresťanský teológ, spisovateľ, filozof západnej cirkvi, hipponský biskup, preto náuku o Máriinom nepoškvrnenom počatí popieral, aj keď sám priznáva: "všetci sa musíme považovať za hriešnikov, okrem svätej Panny Márie, o ktorej vzhľadom na česť Pána Ježiša nemôže byť reči vtedy, keď sa hovorí o hriechu." Čím ale zdôrazňuje, že počas svojho života nespáchala hriech, nie že sa narodila nepoškvrnená.

V 4. storočí už cirkevný pisatelia bežne označovali Máriu ako bezhriešnu, nepoškvrnenú. Vypovedaciu hodnotu uvedených titulov sa vzťahovala na Máriinu osobnú bezhriešnosť, ale otázka jej počatia pritom neprichádzala na debatu. Avšak Proklos (c.390-446/7), konštantínopolský arcibiskup a neskôr Ondrej Krétsky (c.660-c712), mních a tajomník Jeruzalemského patriarchu, rozširujú túto bezhriešnosť tiež na Máriine počatie.

Sviatok Nepoškvrneného počatia sa slávil v 7.-8. storočí v miestnych cirkvách na Východe dňa 9. decembra a mal rôzne názvy - Počatie našej presvätej Bohorodičky alebo Počatie svätej Anny. V 9. storočí sa tento sviatok dostáva do liturgických kalendárov a tiež niektorých diecéz v južnom Taliansku. V západnej Cirkvi sa rozšíril v 12. storočí, ako sa dozvedáme od Eadmerova (c.1060-c.1124), anglického historika a teológa, v diele Tractatus de Conception beatae Mariae. Slávil sa 8. decembra. Práve uvedený autor citlivo vnímal protiklad medzi jednoduchou vierou chudobných a názory vzdelancov či vyšších cirkevných hodnostárov, ktorí sviatok Máriina nepoškvrneného počatia chceli potláčať, pretože podľa ich mienky nemá solídne odôvodnenie.

V 13. storočí vidíme, že z liturgických kalendárov mnohých biskupstva sa sviatok Máriina nepoškvrneného počatia vytráca, pretože veľkí teológovia ako Albert Veľký (c.1200-1280), nemecký filozof, teológ a prírodovedec, člen dominikánskeho rádu, doctor universalis a učiteľ Tomáša Akvinského, Alexander Haleský (c.1180-1245), stredoveký scholastický filozof, zakladateľ františkánskej školy, ktorý vyučoval na Parížskej univerzite, Tomáš Akvinský (c.1224-1274) taliansky filozof a teológ: K druhému sa musí povedať, že, keby nikdy nebola poškvrnená duša Blaženej Panny dotykom prvotného hriechu, to by uberalo dôstojnosti Kristovej, v ktorej jest všeobecný Spasiteľ všetkých. (Summa Theologiae III q. 27 a. 2 ad 1), Bonaventura z Bagnoregia (c.1220-1274), taliansky filozof, scholastik, františkánsky teológ a pred nimi tiež Anzelm Canterburský (1033-1109), najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia, tiež canterburský arcibiskup, aj Bernard z Clairvaux (1090/1-1153), francúzsky filozof, teológ a mystik, jeden z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky, nepoškvrnené počatie odmietali jednak preto, že sa obávali ohrozenia zásadné pravdy viery týkajúce sa univerzálnosti Kristovho vykupiteľstva a jednak preto, že nevideli potrebnú oporu vo Svätom Písme. Napriek tomu sa našiel veľký teológ, ktorý nepoškvrnené počatie obhajoval - Ján Duns Scotus (1265/6-1308), františkánsky mních škótskeho pôvodu, významný predstaviteľ neskorej stredovekej scholastiky, filozof a teológ, profesor na univerzite na Oxfordskej a Parížskej univerzite. Tento františkánsky teológ pripravil pôdu pre trochu ústretovejší postoj budúcich generácií teológov k tomuto tajomstvu, keď vypracoval pojem "predvykúpenie", ktorým popisoval najvznešenejšie možný spôsob Kristovho spásonosného vplyvu. Mária obdržala Kristovo vykúpenie vopred, ešte prv, než sa Kristus narodil, samozrejme so zreteľom na jeho budúce vykupiteľské dielo. Svoju teóriu prirovnal k dvom spôsobom, ako človeka dostať z priepasti. Možno ho z nej vytiahnuť alebo zabrániť, aby do nej padol. Všetci ľudia padli do priepasti, boli v stave choroby, len Mária bola pred pádom a chorobou zachránená, aby Ježiš mal pripravené dôstojné bývanie.

"Je vhodné, aby Kristus uplatnil svoje prostredníctvo v jeho najvyššej mysliteľnej miere voči nejakej jednotlivej osobe, pre ktorú bol prostredníkom. Ďalej, pre nikoho iného určite nebol prostredníkom vznešenejším spôsobom ako pre Máriu (...) Čo by však neplatilo, keby pre ňu nezaslúžil, aby bola uchránená poškvrny dedičné viny." (Ordinatio 3)

Tento absurdný nápad prijali františkánske rády do svojho učenia, avšak dominikánske rády sa ostro proti tomu postavili s tvrdením, že z čoho mala byť Mária vykúpená, ak bola bez hriechu? Tak vznikol niekoľkostoročný spor dominikánov proti františkánom.

V roku 1435 vystúpil na Bazilejskom koncilu kanonik Ján Romiroy s požiadavkou, aby konciloví otcovia raz navždy ukončili teologické spory o Máriino nepoškvrnené počatie, pretože veriaci ľud si to žiada a pretože ľud pohoršuje, keď niekto túto výsadu Matke Božej upiera. Veľké spory medzi františkánmi a dominikánmi sa riešili tak, že oba názory boli postavené na roveň a mali byť vnímané ako podvojné teologickej riešenie. Dominikáni boli až do poslednej chvíle trvalými odporcami učenia o nepoškvrnenom počatí Márie.

Aj Martin Luther (1483-1546) nemecký protestantský teológ, kazateľ a reformátor sa držal tohto učenia, ktoré však neskoršia evanjelická teológia opustila, pretože takto by bola Božia a ľudská prirodzenosť nerozlučiteľne pomiešaná.

Prvý pápež, ktorý ho oficiálne schválil, bol Sixtus IV. (1414-1484) v roku 1479. Zároveň udelil plnomocné odpustky tým, čo v tento deň budú prítomní na svätej omši alebo na pobožnosti k Panne Márii. Pápež Alexander VII. (1610-1691) sa vo svojej bulle Sollicitudo vyslovil v prospech náuky o nepoškvrnenom počatí a zakázal, aby sa proti tomuto učeniu niekto staval. Pápež Inocent XII. (1615-1700) na konci 17. storočia pridal k tomuto sviatku oktávu a jeho nástupca Klement XI. (1649-1721) ho v roku 1708 rozšíril na celú Cirkev. Pápež Gregor XVI. (1765-1846) bol priaznivo naklonený vyhláseniu dogmy, ale pre opozíciu katolíckych kruhov z Nemecka, Francúzska a Anglicka nemohol svoj úmysel uskutočniť. Uskutočnil tak až jeho nástupca. Dogma bola prijatá Rímskokatolíckou cirkvou 8. decembra 1854 tak, že pápež Pius IX. (1792-1878) toto učenie vyhlásil svojvoľne bez koncilu za platné. Tak začal prudký spor vo vnútri samotnej Rímskokatolíckej cirkvi o tom, či pápež bol oprávnený vyhlásiť dogmu svojvoľne. Preto pápež zvolal Prvý vatikánsky koncil a dal si tam odsúhlasiť neomylnosť. Na tomto koncile bola ale štvrtina hlasujúcich biskupov proti odsúhlaseniu pápežskej neomylnosti. Na protest proti jeho absolutizmu opustilo 55 biskupov koncil a definitívne hlasovanie o neomylnosti sa uskutočnilo až po ich odchode. Títo biskupi založili novú cirkev zvanú Starokatolícka cirkev. Ani všetci teológovia neboli presvedčení o vhodnosti dogmatizácií. Napríklad Antonio Rosmini Serbati (1797-1855) taliansky rímskokatolícky kňaz, filozof, teológ a politik, síce nepopieral Máriino nepoškvrnené počatie, ale vyslovil sa tak, že dogmatizácia nie je nutná ani vhodná.

Dogma nepoškvrneného počatia vznikla z rozpakov nad tým, ako sa mohol Ježiš Kristus narodiť bezhriešny, ak bol počatý vnútri hriešnej ľudskej ženy. Táto myšlienka vyplývala z toho, že Ježiš by musel zdediť hriešnu podstatu po Márii, pokiaľ by bola hriešnica. Ale pokiaľ by Boh bol schopný uchrániť Máriu od hriechu, nebol by schopný uchrániť od hriechu Ježiša?

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že nepoškvrnené počatie je nevyhnutné, pretože bez neho by bol Ježiš objektom svojej vlastnej milosti. Táto myšlienka sa zakladá na tomto: aby bol Ježiš zázračne uchránený od hriechu, čo by bol sám osebe akt milosti, znamenalo by to, že by Boh v podstate omilostil sám seba. Slovo "milosť" znamená "nezaslúžená láskavosť". Milosť je udelenie niekomu niečo, čo si vôbec nezaslúži. To, že Ježiš sa nenarodil duchovne mŕtvy, nie je "milosť". Boh nemôže byť nakazený ani ovplyvnený hriechom, keďže On je dokonale svätý. Rovnaká pravda platí pre Ježiša, keďže sám je Boh. Na uchránenie Ježiša pred duchovnou smrťou nebola potrebná "milosť", keďže Ježiš je vo svojej podstate "imúnny" voči tomu. Mária je skutočne bez hriechu, ale aj tak potrebovala byť vykúpená. Hovoríme o predvykúpení. Lebo totiž Kristova obeť na kríži má aj retrospektívne účinky. Predsa tí, ktorí zomreli v starozákonnej dobe, došli (alebo dôjdu) nakoniec spasenia pre Kristove zásluhy. Poprieť Máriino predvykúpenie znamená poprieť univerzalitu Kristovho vykupiteľského diela. Teda Kristovou budúcou zásluhou bola Mária zbavená ťarchy viny dedičného hriechu a aj všetkých ostatných hriechov. Avšak nebola zbavená následkov hriechov. Píše o tom aj katechizmus katolíckej cirkvi:

492 Tento jas "celkom výnimočnej svätosti", ktorým je Mária "obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia", dostáva celý od Krista: je "vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom". (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu "v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním" (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku "Celá svätá" (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako "uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie". Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

Ak by to tak bolo, tak tejto ťarchy mohli byť zbavení všetci nie len Mária. Lenže k spaseniu dôjsť nemuselo, lebo Ježiš mohol hypoteticky zhrešiť, ale nezhrešil. Pokušenie je zmysluplné iba ak existuje možnosť mu podľahnúť. Ježiš bol pokúšaný. Z toho vyplýva, že Ježiš mohol podľahnúť pokušeniu, teda zhrešiť (keďže má slobodnú vôľu).

Okrem toho, ak by Mária bola predvykúpená, tak by to zmenilo celý význam spásy a jej predvykúpenie nebolo vôbec podstatné, lebo Ježiš by aj tak tento hriech nezdedil.

Lk 1:28 Anjel prišiel k nej a povedal: "Zdravas', milosti plná, Pán s tebou." "Milosti plná" znamená, že je to božský stav duše, ktorý nájde svoje vysvetlenie iba v nepoškvrnenom počatí Márie.

Ale termín "κεχαριτωμένη-kecharitoméne", ktorý sa prekladá "plný milosti", slúži len ako ilustráciu, nie ako dôkaz o dogme. Evanjelické preklady to prekladajú trochu inak, ako "milosťou obdarená". Gramaticky, slovo je ženský rod, predprítomný čas, trpný rod a príčastie zo slovesa "χαριτόω-charitoó", čo v preklade znamená "udeliť alebo obdariť milosťou" a v trpnom rode "udelená alebo obdarená milosťou". Milosti plný je len Boh. Katolíci zle preložili pôvodný text, ktorý znie: "milosťou obdarená". Treba však povedať, že "κεχαριτωμένη-kecharitoméne" vyjadruje nie veľkosť milosti, ale trvanie milosti. Grécky predprítomný čas hovorí o tom, že čo sa stalo v minulosti, trvá aj v prítomnosti. Boh jej milosť udelil v minulosti a stále to trvá v prítomnosti. Preto tam ani milosti plná logicky nezapadá. Ako som už spomenul, milosť je udelenie niekomu niečo, čo si vôbec nezaslúži. To niečo je Kristus. Nikto si nezaslúži byť rodičom spasiteľa ľudstva, lebo sme všetci hriešnici. Ale musel sa narodiť ako človek a preto niekto musel dostať túto milosť. Milosť dostala v minulosti, keď sa v jej maternici začal vytvárať plod. Trvá v prítomnosti lebo, v tej dobe keď jej to anjel hovorí, sa ešte nenarodil. A bude trvať aj v budúcnosti, až pokým sa nenarodí.

Ak slovami Danteho je "dcérou svojho Syna", treba si uvedomiť, že Syn Boží mohol stvoriť svoju matku takú žiarivú, akú chcel. V tomto duchu znie slávny argument Jána Dunsa Scota (1265/6-1308), františkánskeho mnícha škótskeho pôvodu, významného predstaviteľa neskorej stredovekej scholastiky, filozofa a teológa, profesora na univerzite na Oxfordskej a Parížskej univerzite: "Potuit, decuit, ergo fecit - (Boh) mohol, patrilo sa, preto urobil" - svoju Matku nepoškvrnenou.

Je pravda, že Syn Boží mohol stvoriť svoju matku bez hriechu, ale to ešte nutne neznamená, že to tak aj urobil. A neexistuje jediný biblický podklad, ktorý by nás k tomu mal viesť.

Zástancovia nepoškvrneného počatia argumentujú, že sama Mária sa tak nazvala! V Lurdoch sa 11. februára 1858 údajne zjavila chudobnej dvanásťročnej dievčine Bernadete Soubirousovej žena, ktorá sa predstavila slovami: "Ja som Nepoškvrnené počatie". Ide však o údajné zjavenia, pri ktorom sa nedá jednoznačne dokázať, že to bola skutočne Mária. V Písme sa dočítame, že aj sám Satan sa tvári ako anjel svetla.

Ak by sa bola Mária narodila nepoškvrnená a žila by celý život bez jediného hriechu, tak by nepotrebovala Krista ku spáse a ten by zomrel zbytočne! Sama sa dovoláva Boha ako spasiteľa a bez akéhokoľvek spochybnenia obetuje holúbky za dedičný hriech svojej nečistoty, ako nariaďoval Zákon.

Lk 1:46-47 A Mária riekla: Moja duša zvelebuje Pána, a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom

Lk 2:22-24 A keď sa naplnily dni jej očisťovania podľa zákona Mojžišovho, doniesli ho hore do Jeruzalema, aby ho predstavili Bohu, jako je napísané v zákone Božom, že všetko mužského pohlavia, čo otvára život, bude sa volať svätým Božím, a aby dali obeť podľa toho, čo je povedané v zákone Božom: dvoje hrdličiek alebo dve holúbätá.

Zmysel obetovania vysvetľuje Starý Zákon:

Lv 12:1-8 A Boh hovoril Mojžišovi a riekol: Hovor synom Izraelovým a povedz: Žena, keby mala plod, a porodila by chlapča, bude nečistá sedem dní ako v dňoch, v ktorých sa oddeľuje pre svoju mesačnú nemoc (menštruáciu), nečistá bude. A ôsmeho dňa sa obreže telo jeho neobriezky. A ona zostane tridsaťtri dní doma v krvi svojho očisťovania sa. Nedotkne sa ničoho svätého ani nevojde do svätyne, dokiaľ sa nevyplnia dni jej očisťovania sa. A keď porodí dievča, bude nečistá dva týždne, ako vo svojom mesačnom oddelení, a zostane šesťdesiatšesť dní doma v krvi svojho očisťovania sa. A keď sa vyplnia dni jej očisťovania, už či za syna a či za dcéru, prinesie ročného baránka na zápalnú obeť a holúbä alebo hrdličku, samca, na obeť za hriech ku dverám stánku zhromaždenia, ku kňazovi, ktorý ho bude obetovať pred Bohm a pokryje na nej hriech, a tak bude čistá od toku svojej krvi. Toto je zákon, týkajúci sa ženy, ktorá porodila chlapča alebo dievča. A keby nemala toľko, aby mohla obetovať dobytča, vtedy vezme dve hrdličky alebo dvoje holúbät, samcov, jedno na zápalnú obeť a druhé na obeť za hriech, a kňaz pokryje na nej hriech, a bude čistá.

Namietať sa ale dá, že bola nečistá vzhľadom na židovské predpisy a nie pre osobný hriech. Avšak Písmo jednoznačne prehlasuje, že neexistuje žiadny človek bez hriechu:

Kaz 7:20 Niet totiž na zemi spravodlivého človeka, ktorý robí dobre a nehreší.

Rim 3:21-23 Teraz však je zjavená Božia spravodlivosť bez zákona dosvedčená zákonom a prorokmi.Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu.

Rim 5:12 A tak: Cez jedného človeka vošiel do sveta hriech a cez hriech smrť. Takto prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.

Ako vidno všetci ľudia zhrešili, nie to výnimky. Z toho vyplýva, že aj Mária zhrešila. Zástancovia nepoškvrneného počatia ale namietajú: "Ak všetci zhrešili, tak potom aj Kristus. Alebo nie?"

Odpoveď je: Nie! Pretože sú dva druhy hriechu. Ten prvý je vlastne naša skazená prirodzenosť kvôli Adamovmu pádu - duchovná smrť, duchovné odlúčenie od Boha. Tie ostatné sú hriechy každého jednotlivca, za ktoré sú zodpovedný oni. Ako bolo vyššie spomínané, tak Ježiš nemá skazenú prirodzenosť, lebo je Boh. A ani tie ostatné nemá, pretože aj keď mohol, tak nepodľahol diablovu pokušeniu. Teda Ježiš nezhrešil! Ľudskosť je schopná zhrešiť, ale nemusí. Mária tiež nemusela počas svojho života zhrešiť aj keď bola náchylná na hriech. Tými výrokmi sa myslí, že každý zhrešil, pretože všetci sme skazení. Teda nech sa akokoľvek kto snaží, všetci sme skazení a to bez výnimky. Ježiš nie je výnimka, ale jeho sa to netýka, pretože nepodliehal dôsledkom prvotného hriechu. Ak by sa to netýkalo ani Márie, tak by nepotrebovala spasiteľa. Ako bolo vyššie uvedené, aj ona ho potrebovala. O skazenej prirodzenosti viac v časti Ľudská prirodzenosť.

Sväté Písmo nám nedáva žiadny dôvod veriť, že Mária bola bezhriešna. Nikde vo Svätom Písme o tom nie je ani zmienky, Sväté Písmo ani len nenaznačuje, že by na počatí Márie bolo niečo významné. V skutočnosti nám Sväté Písmo dáva všetky dôvody na to, aby sme verili, že Ježiš Kristus je jedinou osobou, ktorá nepodliehala dôsledkom prvotného hriechu a ani nikdy žiadny hriech nespáchala.

2 Kor 5:21 Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.

1 Pt 2:22 On sa hriechu nedopustil, ani lesť nebola v jeho ústach.

1 Jn 3:5 Viete predsa, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, ale v ňom nieto hriechu.

Ak podrobne preskúmame tento koncept logicky, tak aj matka Márie by musela byť nepoškvrnene počatá. Ako by mohla byť Mária počatá bez hriechu, ak by jej matka bola hriešna? To isté by sme museli tvrdiť o Máriinej babke, prababke atď.

Protiargument je, že nebolo by potrebné aby aj jej matka a babka boli naplnené milosťou, lebo stačí aby bola ona. S týmto protiargumentom súhlasím, ale to nedokazuje, že aj ona musela byť naplnená milosťou.

Dogma o nepoškvrnenom počatí nie je ani biblická, ani potrebná, ani vhodná, vo Svätom Písme nie je ani len náznak o nej. Ježiš by nikdy nezdedil dôsledky prvotného hriechu po matke, pretože tento hriech sa dedí po otcovi, a prvým otcom bol padlý Adam. Dogma o nepoškvrnenom počatí Márie je výsmech Kristovej vykupiteľskej obeti. Táto dogma je len zbytočná prekážka, ktorá vyvoláva spory medzi kresťanmi aj medzi katolíkmi celé storočia. Počas celej histórie mala veľký odpor spomedzi významných teológov. Dogma ani nebola uznaná, tak ako by mala. Bola prijatá na základe pápežskej neomylnosti v decembri 1854, avšak neomylnosť bola pápežovi priznaná až v júli 1870!

Dogma o nanebovzatí Márie.

Dogmu o nanebovzatí Márie vyhlásil 1. Novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus, ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie.

Podľa tejto dogmy bola "nepoškvrnená Panna - uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu - po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou." (KKC 966)Znenie dogmy o nanebovzatí Márie, Ježišov matky: "Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy."

Katechizmus katolíckej cirkvi píše:

966 "Napokon bola Nepoškvrnená Panna - uchránená nedotknutá(491) od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu - po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou." Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov: "Pri svojom pôrode si si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti."

Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta. Tento sviatok oslavujú aj gréckokatolíci a pravoslávni, ale pod názvom Zosnutie presvätej Bohorodičky.

Podkladom pre teológiu tejto dogmy sa stala teória, že Mária bola bez hriechu a zomrela bez hriechu. Teda neexistovala žiadna prekážka jej priameho vstupu do neba.

Ak by sa bola Mária narodila nepoškvrnená a žila by celý život bez jediného hriechu, tak by nepotrebovala Krista ku spáse a ten by zomrel zbytočne! Je to výsmech Kristovej vykupiteľskej obeti. Preto na základe tejto dogmy vyvodzovať ďalšiu nezmyselnú dogmu je dvojnásobný nezmysel.

Žalm 132:7-8 Vstúpme teda do Pánovho príbytku a padnime k podnožke jeho nôh. Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci.

Mária má byť archa novej zmluvy argumentuje katolícka cirkev.

Zjv 11:19 A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. A nastali blesky, burácanie, zemetrasenie a veľké krupobitie.

Pán vstúpil do neba a tiež priniesol jeho truhlu, rovnako ako kráľ Dávid sa usadil v Jeruzaleme a odprevadil truhlu na rovnaké miesto. Lenže tento argument je iba domnienka. Nikde sa nehovorí, že by Mária mala byť archou novej zmluvy. Takýmito veľmi nejasnými tvrdeniami by sa dalo vymyslieť veľmi veľa vecí!

Ďalší argument zástancov Máriinho nanebovzatia:

Zjv 12:1-6 Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní.

Chápem, že keď si človek neznalý Biblie prečíta len túto časť, tak sa mu vybaví predstava, že toto znamenie ktoré videl Ján musí byť predsa Mária. Na Slovensku je silné katolícke chápanie a vysvetľovanie tradície, čo je hlboko zakorenené v myslení ľudí, na základe čoho sa posudzuje realita, bezohľadu na to, že je často v úplnom rozpore s Božím Slovom. Ľudia sa radšej priklonia k tradícii, lebo nepoznajú tvrdenie z Biblie a sú leniví čítať ju. Sám Ježiš hovorí:

Keď vy zostanete v mojom slove, v pravde ste mojimi učeníkmi a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí. Ján 8:31-32

Pravda nie je názor človeka ani tradície, ale Božieho Slova, preto ak nechceme byť oklamaní musíme sa zaoberať Bibliou. Je veľa sôch a obrazov znázorňujúcich ženu odiatu slnkom s dvanástimi hviezdami a takto znázornená katolícka predstavu Márie.

Prorocké videnie tu opisuje budúce utrpenie a zápas Izraela v posledných časoch. Izrael sa bude 3,5 roka skrývať na púšti, diabol prehrá nebeskú vojnu s Michalom a spolu so zlými anjelmi bude zvrhnutý na Zem. Izrael bude na púšti ochránený od diabla, preto pôjde prenasledovať Bohabojných ľudí z ostatných národov.

Dvanásť hviezd je 12 pokolení Izraela, mesiac pod nohami je územie medzi muslimskými národmi, pôrodné bolesti znamenajú historické súženie Izraela a porodenie chlapca je pôvod Mesiáša zo Židov.

Mária matka Ježišova tieto veci nezažila, takže ju nemôžeme stotožniť s opisovanou postavou. Táto žena sa nedá stotožniť s nejakým korunovaním v nebi, lebo je prenesená na púšť a nie do neba. Jediný, kto je prenesený k Božiemu trónu je dieťa, čo sa jednoznačne vzťahuje na Ježiša, ktorý bude súdiť všetky národy - pásť ich železným prútom.

Vo Svätom Písme máme zmienky o tom, ako boli nanebovzatí Henoch a Eliáš. Tak, prečo by si Ježiš nezobral k sebe svoju vlastnú matku? Veď ona bola vyvolená spomedzi všetkých žien aby dala Ježišovi jeho ľudskú podstatu!

Tento argument je silný a mohlo by to tak aj byť, ale opäť nemáme jedinú zmienku o Márii, a nemáme ani dôvod sa tak domnievať! Na druhú stranu, prečo títo spomínajú a Mária nie? Spisy Nového Zákona boli postupne spísané v priebehu desiatkov rokov až do konca 1. storočia a nikto takúto významnú udalosť nezaznamenal. Keďže vieme, že Ježiš mal asi 33 rokov, keď bol ukrižovaný, jeho matka mala vtedy asi 48 rokov. Keby bola v priebehu nasledujúcich 55 rokov vzatá do neba, určite by to bol dôvod, aby sa to dostalo aspoň ako kratučká správa do Svätého Písma, či by sa o nej zmienili kresťanskí pisatelia 1. a 2. storočia! Aby sme o tom vedeli. Lebo až dodnes Boh zvykol o takýchto dôležitých udalostiach človeka informovať. Ak by bola bývala Mária nanebovzatá, určite by o tom v Novom Zákone zmienka bola! Napríklad ak by Mária bola vzatá do neba vo veku 100 rokov (teda ku koncu 1. storočia), istotne by sa o tom zmienil aspoň Ján, pretože jeho prvý list bol písaný okolo roku 90-100 nášho letopočtu. Teda Ján mal dosť času zapísať takúto dôležitú udalosť, alebo aspoň spomenúť to vo svojom prvom liste. Ak však vo Svätom Písme niet ani zmienky o tomto a niet ani náznaku, že by niečo také malo byť, tak niet ani dôvodu takému niečomu veriť, alebo minimálne vyžadovať to ako prikázaný sviatok!

"V bule "Munificentissimus Deus", teda v onom dogmatickom dokumente, ktorým pápež Pius XII. roku 1950 povýšil Máriino telesné nanebovzatie na dogmu, zvolil pápež vo vzťahu k Márii obozretnú formuláciu "po naplnení jej pozemského života". To sa s ľahkosťou prečíta a myslí sa, že je tým obraznou rečou trochu kvetnato mienená Máriina smrť. V skutočnosti však existovala medzi mariánskymi "maximalistami" pred vyhlásením dogmy vášnivá diskusia o tom, či je možné domnievať sa, že Mária vôbec zomrela, keď bola predsa počatá bez dedičného hriechu (dogma z roku 1854) a teda sa na ňu nevzťahoval za Adamov hriech trest smrti. Existujú najlepšie dôvody na to, aby sme túto tézu považovali za číry nezmysel. Zmýšľal tak aj Pius XII., ale nechcel na tomto mieste túto tézu jednoducho odmietnuť, a preto zvolil citovanú formuláciu. A tak existujú i dnes mariánsky nadšení "teológovia", ktorí bez formálneho rozporu s dogmou z roku 1950 tvrdia, že Mária nezomrela, ale podobne, ako podľa legendy Mojžiš a Eliáš, bola priamo vynesená do nebies. Je len potrebné prísne trvať na tom, že text dogmy práve túto tézu výslovne obsahovo nepreberá a nechce ju tým dogmaticky predpisovať." (O. H. Pesch: Druhý vatikánský koncil, str. 154)

Uvádzam úvahu Gianniho Calzaniho podľa jeho knihy Mária: "Domnienka, že Mária nezomrela, sa nám zdá naivná, ba až podcenená voči Márii. Predovšetkým dôkladné štúdium nie celkom hodnoverných textov evanjelia, t. j. takých, ktoré Cirkev nepovažuje za inšpirované, ktoré však predstavujú antické svedectvá viery prvých storočí, všetky súhlasne tvrdia, že Mária skutočne zomrela prirodzenou smrťou v Jeruzaleme za prítomnosti apoštolov a že bola pochovaná v Getsemani. Od V. až VI. storočia máme stále početnejšie svedectvá cirkevných otcov. Takmer všetci pripúšťajú Máriinu smrť, alebo sa aspoň zdŕžajú upresnenia. Až do moderného obdobia zaznamenávame jednotný názor, že zomrela. Dnes teológia objavuje dôležité tvrdenia o Máriinej smrti: či verná učeníčka Pána ho nemala nasledovať až do konca a vstúpiť ako Kristus do tajomstva smrti, aby vyšla z neho, ako On, oslávená Zmŕtvychvstaním? Tak smrť užšie spája Pannu Máriu so svojím Synom, aby sa mohla až do hĺbky zúčastniť veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna."

Táto dogma je "čisto ustanovenie cirkvi, ktorá sa tým sama urobila prameňom zjavenia. To mení štruktúru jej vzťahu k zjaveniu. Jej neomylnosť (infallibilitas) prechádza do sebaoslavovania, keď Máriu pomocou jej pripísaných privilégií robí obrazom svojho vlastného tajomstva. Tým vytvára z vlastnej moci spásne fakty a sama pôsobí uskutočnenie spásy" (J. Weerda, Mariologie, RGG3 - IV).

Ale nájdu sa aj protestanti, ktorí s katolíkmi súhlasia. Známy protestantský mysliteľ S. Kierkegaard (1813-1855) napísal: "Nech sa učenci hádajú o nanebovzatí Matky Božej! Mne sa nezdá nepochopiteľné, veď ona už nepatrila svetu!"

O Máriinej smrti, pohrebe alebo mieste pochovania sa nezachoval žiaden dokument ani žiadna tradíciou dochovaná správa. Dôvodom je zrejme to, v prvých štyroch storočiach nebol ešte dôvod k jej prehnanému uctievaniu. Ešte okolo roku 377 Epifánius zo Salaminy (c.310-403) nevedel nič o tom, ako skončil Máriin život. Až okolo roku 600 Teoteknos z Liviasu (c.560-c.650) vidí, že je primeraný názor, že Mária je v nebi. Či sa to stalo cez smrť, napríklad, cez mučeníctvo, alebo či Mária zostala nesmrteľnou ako svätý obraz nepominuteľnej cirkvi, to ešte nie je rozhodnuté. Až v 5. storočí začal mať reálnu podobu sviatok "Pamiatka Panny Márie". Z tej doby sa zachovali kázania k tomuto sviatku, vyjadrujúce úctu k Ježišovej matke, ktorá jej právom patrí. Niet tam však ani zmienky o nejakej nadprirodzenej smrti a už vôbec nie o nanebovzatí. Pre tento sviatok sa zaužíval názov "Dormitio Mariae", čo znamená doslovne "Zosnutie Márie". Takto sa svätí vo východnom kresťanstve dodnes. Západná časť cirkvi (teda Rímskokatolícka cirkev) si tento sviatok v 8. storočí upravila a premenovala ho na "Assumptio Mariae", čo značí "Prijatie Márie". Prikázaný sviatok "Nanebovzatia Panny Márie" ustanovil v Ríme pápež Sergius I. (c.650-701) a oslavuje sa 15. augusta. Tento akt vyvolal v západná časť cirkvi veľmi ostrú polemiku, hoci ešte nemal doslovnú formuláciu Máriinho nanebovzatia. Išlo len o akési teologicky nedotiahnuté myšlienky o tom, že Mária nemusí čakať na vzkriesenie z mŕtvych, ako ostatní smrteľníci, ale že je už vzkriesená v nebesiach. Z toho vzniklo mnoho teologických sporov. Podstatou sporov bola dišputa o tom, ako sa vlastne Mária do neba dostala. Či bola po smrti vzkriesená, alebo či prešla do nebies za živa. Tým sa súčasne vyostril spor s východnou časťou cirkvi, v ktorej sa už niekoľko storočí tradoval sviatok "Zosnutia Márie". Preto ostro odmietali hypotézu o Máriinom prechode do neba za živa. A keďže o jej vzkriesení po smrti nebolo žiadnej zmienky ani v Svätom Písme, ani v tradícii, otázka vzkriesenia bola odmietaná ešte ráznejšie. Preto sa začalo tvrdiť, že Mária bola po smrti do neba vzatá. A keďže miesto jej smrti, a tým aj miesto jej hrobu, bolo aj v 9. storočí neznáme, fáma o nanebovzatí začala byť celkom prijateľná. Mariánsky sviatok dostal zase ďalšie meno a to "Ascensio Mariae", čo už presne definuje jej odchod do neba. Latinské slovo "ascensio" znamená v preklade "výstup". Až v roku 1950 pápež Pius XII. (1876-1958) využil pozíciu svojej teologickej "neomylnosti", na základe ktorej vyhlásil nanebovzatie Márie za dogmu.

Posledná Márianska dogma, ktorá ešte ale nebola prijatá, hovorí o Márii ako o Spoluvykupiteľke.

Katechizmus katolíckej cirkvi nám už niečo naznačuje:

969 "A toto Máriino materstvo(501) v poriadku milosti trvá neprestajne od súhlasu, ktorý s vierou dala pri zvestovaní(149) a bez zaváhania zachovala pod krížom, až kým sa definitívne nezavŕši počet všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní,(1370) ale svojím ustavičným orodovaním nám aj naďalej sprostredkúva dary večnej spásy... Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi pod titulmi Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica, Prostrednica."

973 Keď Mária pri zvestovaní vyslovuje svoje "Fiat" ("staň sa") a tak súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má uskutočniť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde on je Spasiteľom a Hlavou tajomného tela.

Mária porodila Ježiš a tým, že prostredníctvom nej prišiel na svet, sa podieľala na vykúpení. Ona mu dala svoje čisté telo za chrám, aby v ňom prebýval, ona ho učila prvým krokom a prvým slovám, dala mu svoje mlieko za prvý pokrm atď. Ona ho sprevádzala na jeho cestách, šila mu odev, prala mu bielizeň, a v poslednom rade stála pod Krížom.

Áno, Mária pre Ježiša urobila toho viac, ako ktokoľvek iný. Avšak to, že porodila Ježiša, bola milosť od Boha. Milosť, ktorou bola poctená a nie zásluha, ktorú by sme mali vyzdvihovať. Preto jej syn, keď začal verejne vystupovať, charakterizuje Máriin stav slovom "žena", nič viac, nič menej.

Dňa 25. marca 1945 na slávnosť Zvestovania Pána sa Panna Mária zjavila jednoduchej žene Ide Peerdemanovej, ktorá žila so svojimi sestrami v Amsterdame. Svedkom Idinho zážitku a prvého zjavenia bol aj jej spovedník a duchovný vodca, otec Frehe, ktorý počas pobytu v meste navštívil aj Idin dom. V rokoch 1945 až 1959 sa jej Mária zjavila 56-krát. Biskup Punt v roku 2002 uznal zjavenia za nadprirodzené. Panna Mária prichádza v Amsterdame ako Spoluvykupiteľka, Prostrednica a Orodovnica a predpovedá, že teologická pravda, ktorú vyjadrujú tieto tri tituly, Cirkev slávnostne vyhlási ako dogmu. Dogma má byť vyhlásená vo forme titulu Matka všetkých národov. Bude to posledná a najdôležitejšia mariánska dogma, ako Panna Mária sama vysvetľuje, a jej vyhlásenie prinesie novú duchovnú obrodu ľudstva a skutočný pokoj medzi národmi. Sestra Marie Natália Kovačičová od roku 1939 do roku 1943 dostávala posolstvo od Panny Márie, tiež pod názvom Spoluvykupiteľka. Dňa 1. apríla 1974 Panna Mária povedala Don Gobbimu: "Ježiš chcel obetovať Otcovi všetko svoje utrpenie mojím prostredníctvom a so mnou. Tým, že som dobrovoľne obetovala Otcovi svojho Syna, stala som sa pravou Spoluvykupiteľkou."

"A tak mám účasť na diele vášho vykúpenia." (28. marca 1997).

"Pod krížom som sa svojou nepoškvrnenou a materskou bolesťou stala skutočnou Spoluvykupiteľkou, keď som obetovala svojho Syna Otcovi ako cenu za vaše vykúpenie." (15. augusta 1997).

To je však v úplnom rozpore s tým čo hovorí Pán Ježiš svojím učeníkom:

Mk 13:5-8 A Ježiš odpovedal a začal im hovoriť: Hľaďte, aby vás niekto nezviedol!Lebo mnohí prídu pod mojím menom a budú hovoriť: Ja som Kristus, a zvedú mnohých. A keď počujete o vojnách a chýry o vojnách, nestrachujte sa, lebo to musí byť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, a budú zemetrasenia miestami, a bude bývať hlad a nepokoj.

Lk 12:51-53 A či sa domnievate, že som prišiel dať pokoj na zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz budú piati v jednom dome rozdelení, traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelený bude otec proti synovi a syn proti otcovi, mať proti dcére a dcéra proti materi, svokra proti svojej neveste a nevesta proti svojej svokre.

Diabol v posolstvách Márie podstate v mene Máriinom mene hlása, že mu ide o celosvetový mier a pokoj na Zemi, ten však nenastane skôr ako príde Pán Ježiš v celej svojej sláve a uvidia ho aj tí čo ho prebodli. Kto má pravdu? Písmo Sväté alebo Máriino posolstvo?

Lk 1:38 Mária povedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." Anjel potom od nej odišiel.

Zástancovia dogmy o spoluvykupiteľstve to vykladajú tak, že je služobnica dokonca aj vo svojej práci na spoluvykupiteľstve. Ide ale o veľmi zavádzajúci výklad veršu. Všetci sme služobníci Pána, to však nedokazuje, že máme podiel na vykúpení.

Kol 1:24 Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.

Ak mohol Pavol dopĺňať v utrpeniach pre druhých to, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu, tak rovnako tak utrpenie, ktoré musela zniesť Mária, ako matka Ježišova, tiež dopĺňa, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu. Tým je právom Spoluvykupiteľka.

Ak by sme ale mali tento argument brať vážne, tak potom aj Pavol je spoluvykupiteľ, lebo verš v prvom rade hovorí o jeho utrpení, že ním dopĺňa, čo chýba Kristovmu utrpeniu. A teda sa to dá preniesť aj na ďalších, ktorí trpeli pri zvestovaní evanjelia.

Jn 19:25-27 Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.

Ján bol verný milovaný učeník, a tými sú teraz všetci skutoční veriaci. Preto Mária je matkou všetkých veriacich. Okrem toho tento verš naznačuje, že v skutočnosti stála pod krížom, kde trpela spolu so svojím synom a naplnila proroctvo Simeona v Lukášovom evanjeliu:

Lk 2:34-35 Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc."

Že je matkou všetkých veriacich na základe toho verša, je veľmi prenesené, preto zakladať na tom dogmu sa nedá. A to, že trpela, neznamená, že je spoluvykupiteľka.

Predstava Márie ako spoluvykupiteľky a ďalšej sprostredkovateľky medzi Bohom a človekom nie je len mimobiblické (lebo sa opiera o veci mimo Svätého Písma), ale je aj nebiblické (lebo je v priamom rozpore so Svätým Písmom). Sväté Písmo jednoznačne hovorí, že Ježiš je jediným vykupiteľom aj prostredníkom medzi Bohom a človekom:

Žalm 31:6 Svojho ducha zverujem do tvojej ruky. Vykúpil si ma, Hospodin, verný Bože.

Sk 4:12 A v nikom inom niet spásy, lebo pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.

1 Tim 2:5 lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš,

Tít 2:13-14 a očakávali blažené splnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. On vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a aby si očistil svoj vyvolený ľud, ktorý sa horlivo usiluje o dobré skutky.

Zjv 5:9 A spievali novú pieseň: Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa,

Ježiš sám zadefinoval, že vo vzťahu k nemu sú učeníci s matkou na jednej úrovni! Povedal to veľmi jednoznačne. Ježiš sám vo Svätom Písme tvrdí, že každý, kto plní vôľu Otca, je pre neho rovnako výnimočný, ako jeho matka:

Mt 12:49-50 Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: "Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka."

Takáto dogma môže viesť k ešte horšiemu učeniu. Napríklad cyperský biskup Epifánius zo Salaminy (c.310-403) poznal kresťanov známych ako kolyridiáni (z gréckeho "kollyra", čo znamená "kruhový chlieb"), ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu. Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. storočia na viacerých miestach odsúdený.

Pápež Benedikt XVI., keď sa ho ešte ako kardinála pýtali, či bude cirkev chcieť titulovať Máriu ako "Spoluvykupiteľku", povedal, že by tento názov zakrýval Krista a viedlo by to k nedorozumeniam. "Správny úmysel je vyjadrený nesprávnym spôsobom."

Aj napriek tomu, že dogma o Spoluvykupiteľke ešte nebola oficiálne prijatá Rímskokatolíckou cirkvou, tak viacero pápežov 20. storočia tento titul Márii už priznáva:

Pápež Pio X.: "Pod krížom Panna Mária nám dávala to, čo prináležalo Bohu. Spravodlivosť Božia vyžadovala od Vteleného Slova - ktorého spoločníčkou sa stala Panna Spoluvykupiteľka - aby bola nám darom. ... Kráľovná mučeníkov - sladká naša Spoluvykupiteľka, ktorá si spolu so Synom trpela - ty si vzorom našej sily." (pápež: Pio X. / encyklika: Ad diem illum r. 1904).

Pápež Benedikt XV.: "Pretože Mária trpela a takmer zomrela so svojim trpiacim a umierajúcim Synom, ... môžeme pravdivo tvrdiť, že vykúpila ľudské pokolenie spolu s Kristom." (pápež: Benedikt XV. / apoštolský list "Inter Sodalicia" / r.1918 / AAS 10, 1918, str. 182.).

Pápež Pius XI.: "Vykupiteľ mal zo samej povahy svojho vykupiteľského diela pridružiť svoju Matku ku svojmu dielu. Preto ju vzývame titulom Spoluvykupiteľa. Ona nám dala Spasiteľa, sprevádzala ho v diele vykúpenia až k samému krížu a mala s ním účasť na bolestiach agónie a smrti, čím Ježiš dokonal vykúpenie ľudstva." (pápež: Pius XI., príhovor k pútnikom z Vicenze, 30. 11. 1933 / L Osservatore Romano, 1. 12. 1933);

Pápež Ján Pavol II.: "Máriina úloha Spoluvykupiteľky neprestala oslávením jej Syna." (pápež: Ján Pavol II. / pápežský prejav v chrámu Matky Božej v Alborade, Guayaquil (Equador), 31.1.1985 / L Osservatore Romano, 11.3.1985).

Ďalší jeho prejav: "Panna Mária - aj keď bola počatá a narodená bez poškvrny hriechu - obdivuhodným spôsobom spolutrpela so svojím Božským Synom, aby sa stala Spoluvykupiteľkou sveta." (pápež: Ján Pavol II. / generálna audiencia: 8.9.1982).

Koncept spoluvykupiteľstva nie je nový. Už okolo 200 Irenej z Lyonu (cca.140-202), najvýznamnejším kresťanským teológom 2. storočia, ktorý bol biskupom v galskom Luqdune, dnešnom Lyone, sa odvolával na Máriu, ako príčinu našej spásy. Cyperský biskup Epifánius zo Salaminy (c.310-403) poznal kresťanov kolyridiánov, ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu (gr. kollyra bol chlieb, arabský koláč). Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. storočia na viacerých miestach odsúdený.

Povýšenie Márie na "Spoluvykupiteľku" je predmetom teologickej diskusie, ktorého vrchol dosiahol v 15. storočí, kde bol silne podporovaný františkánmi a odmietaný dominikánmi. Nádej na vyhlásenie dogmy potom ustúpil. V novoveku Cirkev neprijala pomenovanie Spoluvykupiteľka, lebo ono kladie na jednu rovinu dielo Krista a Márie.

Snaha o dogmu sa znovu objavila až v 20. storočí, hlavne vďaka zjaveniam Márie Ide Peerdemanovej, kde Mária prichádza ako Spoluvykupiteľka, Prostrednica a Orodovnica a predpovedá, že teologická pravda, ktorú vyjadrujú tieto tri tituly, Cirkev slávnostne vyhlási ako dogmu. Dogma má byť vyhlásená vo forme titulu Matka všetkých národov. Bude to posledná a najdôležitejšia ma­rián­ska dogma, ako Panna Mária sama vysvetľuje, a jej vyhlásenie prinesie novú duchovnú obrodu ľudstva a skutočný pokoj medzi národmi.

Dogma dodnes nebola vyhlásená, jednak pre to, že značná časť katolíkov je proti tomu, a jednak pre nejednotnosť chápania pojmu "Spoluvykupiteľka". Napríklad v auguste v roku 1996 sa v meste Częstochowa v Poľsku konal mariologický kongres, kde bola na základe žiadosti Svätej stolice zriadená komisia, ktorá mala navrhnúť piatu mariánsku dogmu. Komisia hlasovala 23:0 proti navrhovanej dogme.

Pápež Benedikt XVI., keď sa ho ešte ako kardinála pýtali, či bude cirkev chcieť titulovať Máriu ako "Spoluvykupiteľku", povedal, že by tento názov zakrýval Krista a viedlo by to k nedorozumeniam. "Správny úmysel je vyjadrený nesprávnym spôsobom."

Táto dogma, na ktorú sa ešte len čaká, je priamou cestou k modloslužobníctvu! Predstava Márie ako spoluvykupiteľky a ďalšej sprostredkovateľky medzi Bohom a človekom nie je len mimobiblické (lebo sa opiera o veci mimo Svätého Písma), ale je aj nebiblické (lebo je v priamom rozpore so Svätým Písmom). Sväté Písmo jednoznačne hovorí, že Ježiš je jediným vykupiteľom aj prostredníkom medzi Bohom a človekom! Aj samotní predstavení Rímskokatolíckej cirkvi preto sú opatrní a dogmu ešte nevyhlásili.