Kult Panny Márie, ekumenický kult svetovej rady cirkví.

26.08.2019

Rímska náboženská politika hovorila jednoznačnou rečou - mala za úlohu vytvoriť kozmopolitné (EKUMENICKÉ) prostredie, v ktorom mohli všetci obyvatelia ríše nažívať v mieri a v náboženskej znášanlivosti. Táto politika je dnes ústrednou témou Vatikánu a svetovej rady cirkví.

Svetová rada cirkví združuje asi 350 evanjelických, anglikánskych a pravoslávnych cirkví. Rada tak zastupuje viac než pol miliardy kresťanov na celom svete. Na rozdiel od miestnej "Ekumenickej rady cirkví v Rakúsku" (ÖRKÖ), kde je Katolícka cirkev od roku 1994 plnoprávnym členom, nie je v súčasnosti Katolícka cirkev členom Svetovej rady cirkví, ale úzko s ňou spolupracuje na ekumenických cieľoch zjednotenia cirkví.

Historicky sú korene Svetovej rady cirkví v študentských a laických hnutiach 19. storočia, v konferencii Svetových misií, ktorá sa konala v roku 1910 v Edinburgu a v encyklike konštantinopolského patriarchu z roku 1920, v ktorej bolo navrhnuté vytvorenie "cirkevného zväzu" podľa vzoru ľudového zväzu. Vedúce cirkevné osobnosti, ktoré zastupovali viac než 100 cirkví, sa v rokoch 1937-1938 rozhodli založiť Svetovú radu cirkví. Toto rozhodnutie sa podarilo presadiť až neskôr v roku 1948, po skončení druhej svetovej vojny.

Sledujme teraz ako kult Panny Márie ovládol Európu a postupne presakuje do univerzálneho náboženstva ekumenickej zjednotenej cirkvi.

Isis (Isida) patrila medzi jednu z najvyšších bohýň Egypta. Nazývali ju Pani mocných slov a Kráľovná nebies, vládkyňa bohov, kúzelníčka, ženské slnko. Bola bohyňou nevyčerpateľnej lásky, držiteľka tajomstva života a smrti. Bola manželkou egyptského boha Osirida a matkou Hora. Tvorila s nimi božskú trojicu Osiris-Isis-Horus. V Isis sa spájajú všetky cnosti ženy - láska a múdrosť, ušľachtilosť a krása, manželská vernosť a materská starostlivosť. Bola obdarená kúzelnou mocou, ktorú používala výhradne na konanie dobra a na to, aby hájila spravodlivosť. Vládla nad Horným i Dolným Egyptom dávno predtým, než vznikli prvé dynastie. Uctievali ju nielen v Egypte, ale aj v okolitých krajinách. Isis znamená v preklade schod-schod, alebo schodisko, čo symbolizuje spojenie zeme s nebom.

Židia, ktorí uctievali Isis za čias júdskych kráľov a neskôr v exilovom pobyt v Egypte, splynuli s ostatnými jej uctievačmi a mali z toho osoh v podobe pokojného života a dostatku jedla. Táto úcta, k Isis, Kráľovnej nebies a Bohorodičke, ktorá nahradila ich pôvodnú úctu k Bohu Izraelov, sa im v konečnom dôsledku stala záhubou a prekliatím, ako sa dočítame v biblickej knihe Jeremiáš.

Jeremiáš 7 kapitola

A ty (hovorí Boh Jeremiášovi) sa nemodli za tento ľud ani za nich nepros a nedobíjaj do mňa modlitbami, lebo ťa nevyslyším. Či nevidíš, čo robia ľudia v mestách Júdových a po uliciach Jeruzalema? Synovia zbierajú drevo, a otcovia zapaľujú oheň, a ženy miesia cesto, aby narobily obetné koláče pre kráľovnú nebies a aby obetovali iným bohom liate obeti, nato, aby ma popudzovali.

Jeremiáš 44 kapitola

Slovo, ktoré zjavil Boh Jeremiášovi o všetkých Židoch, ktorí bývali v Egyptskej zemi, ktorí bývali v Migdole a Tachpanchese, v Nofe a v zemi Patrose. Takto hovorí Boh Izraelov: Vy ste videli všetko to zlé, ktoré som uviedol na Jeruzalem i na všetky mestá Júdove, a hľa, dnes sú púšťou, a niet v nich žiadneho obyvateľa, pretože ma popudzovali svojou neposlušnosťou, ktorú páchali, keď chodili kadiť a slúžiť iným bohom, ktorých nepoznali.

Každé ráno som k nim znova a znova posielal všetkých svojich služobníkov prorokov a hovoril som im: Nože nerobte tie ohavné veci, ktoré nenávidím! Ale neposlúchli ma a ani nenaklonili svoje uši k mojím napomenutiam, aby sa odvrátili od svojej neposlušnosti, aby nekadili iným bohom. Preto sa vyliala moja prchkosť a môj hnev horel po mestách Júdových a po uliciach Jeruzalema, a tak sa z nich stala púšť ako vidieť dodnešného dňa.

Vtedy odpovedali Jeremiášovi všetci mužovia, ktorí vedeli, že ich ženy kadia iným bohom, i všetky ženy, ktoré tam stáli, veľké zhromaždenie i všetok ľud, ktorí bývali v Egyptskej zemi, v Patrose, a riekli:

Slová, ktoré si nám hovoril v mene Božom, neposlúchneme, ale istotne vykonáme každé slovo, ktoré vyšlo z našich úst, a budeme slúžiť a uctievať kráľovnú nebies, ako sme robievali my a aj naši otcovia, naši kráľovia a naše kniežatá po mestách Júdových a po uliciach Jeruzalema, pretože a tak sme sa vždy nasýtili chleba a mali sme sa dobre a nevideli sme na tom nič zlého. Ale odvtedy, odkedy sme prestali slúžiť a uctievať kráľovnú nebies máme všetkého nedostatok a hynieme od meča a hladu. Či kráľovnej nebies a jej obrazu úctivo slúžime bez vedomia svojich mužov? Pýtali sa ženy.

Na to povedal Jeremiáš všetkému ľudu, mužom i ženám, a všetkému ľudu, ktorí mu odpovedali, a riekol:

Či práve preto, že ste slúžili kráľovnej nebies po mestách Júdových a po uliciach Jeruzalema, vy i vaši otcovia, vaši kráľovia i vaše kniežatá i ľud zeme, už Boh nemohol ďalej znášať neposlušnosť vašich skutkov, pre ohavnosti, ktoré ste páchali, a preto je vaša zem dnes prekliata, takže niet v nej obyvateľa.

Preto, že že ste hrešili a nepočúvali ste na Božie slovo a nechodili ste v jeho zákone a v jeho ustanoveniach ani v jeho svedectvách, preto prišlo na vás zlo a prekliatie.

Potom ešte povedal Jeremiáš všetkému ľudu a všetkým ženám: Počujte slovo Božie, všetok Júda, ktorí žijete v Egyptskej zemi! Takto hovorí Boh Izraelov: Vy i vaše ženy ste svojimi ústami prehlásili a svojimi rukami ste doplnili povediac: Istotne splníme svoje sľuby, ktoré sme sľúbili, že budeme slúžiť a uctievať kráľovnú nebies. Tak teda, ženylen plňte a poctivo vykonajte svoje sľuby!

Preto počujte slovo Božie, júdsky ľud, ktorí bývate v Egyptskej zemi! Hľa, prisahám na svoje veľké meno, hovorí Boh, že nebude viacej moje meno v ústach žiadneho muža, ktorý by povedal: Ako že žije Boh, v celej zemi Egyptskej. Hľa, nebudem im robiť dobré, a budú hynúť všetci mužovia Júdovi, ktorí sú v Egyptskej zemi, mečom a hladom, dokiaľ všetci nezhynú. A tí, ktorí uniknú meču, a vrátia sa z Egyptskej zeme do zeme Júdovej, budú len v malom počte. A tak poznajú, ktoré slovo je pravdivé či moje alebo ich. A toto vám bude znamením, hovorí Boh, že vaše hriechy vám neprinesú nič dobré na tomto mieste, aby ste poznali, že moje slovo vám prinesie zlé veci.

S expanziou Ríma sa náboženstvo stalo dôležitým nástrojom politiky


V roku 204 pred n. l. sa v Ríme zjavil jeden z prvých orientálnych kultov všemocnej matky - frýgickej Kybely (Kybélé). Aj pôvodne egyptská bohyňa Isis, ktorej kult sa od čias helenizmu rozšíril po celom antickom svete, bola u Rimanov veľmi obľúbená.

Do tohto prostredia patrili aj filozofické smery, východné kulty, ktoré prenikali z Ázie, a dokonca Židia. V staroveku bol židovský monoteizmus ojedinelý a vyskytli sa viaceré pokusy zlomiť ho. Židia boli mnohokrát prenasledovaní a očakávanie mesiáša vyvolávalo v ich radoch časté vzbury. Rimania a neskorá antika prijala henoteizmus, štádium náboženského vývoja, v ktorom sa verí v jedného boha, ale nevylučuje sa existencia iných božstiev. Väčšina obyvateľstva ríše však mala voči Židom odmietavý postoj. Prvé kresťanské spoločenstvá vznikli zo židovských komunít. Preto Rimania istý čas považovali kresťanstvo za židovskú sektu. Ani jedno z pohanských náboženstiev vyznávaných kultúrnymi národmi v staroveku nebolo také chudobné na etické prvky a na duchovný obsah ako rímske. Ale bolo to náboženstvo praktických ľudí. Keď predstavy zbožštených prírodných síl nadobudli u Latinov ľudskú podobu, ponechali ich pomerne dlho v štádiu abstraktnej personifikácie bez mena a bez pohlavia. Pastieri a roľníci sa obracali na tieto božstvá, chápané ako osoby obdarené nadprirodzenými silami, modlitbami a obetami, aby dosiahli to, čo potrebovali pre každodenný život. Verili, že modlitby by boli zbytočné, keby svojim všemocným bohom nedali to, čo si žiadali aj vo forme obiet. Chýbala tu mnohotvárna grécka mytológia či myšlienky na tajomstvá nadprirodzena. Potom zasiahol do náboženstva štát. Zaradil bohov do hierarchie, určil formulky na uctievanie a spôsob obradov. V osobe kráľa Numu Pompilia tradícia sústredila dielo anonymných zákonodarcov večného mesta. Náboženstvo zložené z právnych vzťahov, presne určených kompetencií a sfér činnosti bolo predurčené na úlohu politického nástroja. Odlišoval sa v ňom domáci kult a verejný kult. V oficiálnom kulte a pod jeho vplyvom aj v domácom malo všetko svoje miesto, hodnosť a čas - obrady, kňazi i bohovia.

V tomto náboženskom prostredí rímskej ríše sa začalo šíriť kresťanstvo. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z čias cisára Tiberia. Panovník potom, čo sa dozvedel o novom kulte, resp. o novej židovskej sekte, predložil senátu návrh, aby bol kresťanský Boh Ježiš prijatý do rímskeho panteónu bohov. Senát to však odmietol, bola to jeho právomoc.

Kresťanstvo sa v ríši začalo šíriť v 1. storočí n. l. z Judey do Afriky a Ríma. Na konci 2. storočia sa stalo religio illicita - nedovoleným náboženstvom. Oficiálnym dôvodom prenasledovania kresťanstva bolo odmietanie kultu rímskych cisárov a zavrhnutie štátneho náboženstva. Pre tieto dôvody Rimania vyčítali kresťanom nelojálnosť k štátu a nepriateľský postoj voči ríši, dokonca voči životu. Tento postoj rímskej spoločnosti bol veľmi prekvapujúci, pretože Rimania boli v náboženských veciach otvorení a znášanliví.

Prenasledovanie kresťanského náboženstva je fenomén, ktorý potvrdzuje jeho Božský pôvod, kým ostatné náboženstvá majú pôvod v okultizme. Časovo sa obdobie prenasledovania vymedzuje od prvého v roku 64 n. l. za cisára Neróna až po posledné v roku 313 n. l. počas vlády cisára Diokleciána, resp. Galeria a Maximina Daia.

Môžeme ho rozdeliť do dvoch období:

Od Neróna po Decia - 64 až 249 n. l.

Od Decia po Diokleciána - 249 až 313 n. l.

Tieto dve obdobia sa zásadne líšia spôsobom prenasledovania. V prvom časovom horizonte dochádzalo k prenasledovaniu sporadicky, v časových vlnách, v rôznej intenzite a obmedzovalo sa len na niektoré oblasti, hlavne na tie, kde boli silné kresťanské komunity - v Ríme, v Malej Ázii (Antiochia a Smyrna), na území Galie (Vienna a Lugdunum), v severnej Afrike (Kartágo a Scillium) a v egyptskej Alexandrii. V medziobdobiach pokoja cirkev upevňovala svoju štruktúru a pozície v ríši. V tomto období neexistoval osobitný zákon, ktorý by zasahoval proti kresťanom, a sila prenasledovania často závisela od svojvôle rímskych úradníkov a od nenávisti ľudu.

V druhom období sa zmenil charakter aj postupy pri prenasledovaní. Vytratila sa živelnosť a nastúpilo systematické prenasledovanie kléru so zámerom zničiť vybudované cirkevné štruktúry. Ničili sa kresťanské chrámy a pálili sa knihy.

Decius (249 - 251 n. l.) bol prvý cisár ilýrsko-panónskeho pôvodu. Snažil sa obnoviť tradičné rímske kulty. C. Šesták v Slávnom svedectve mučeníkov napísal, že Decius hneď v prvom roku svojej vlády vydal proti kresťanom edikt. Text ediktu sa nezachoval, ale Eusebius jeho obsah zaznamenal vo svojich Dejinách. Orosius o tomto prelome v prenasledovaní zanechal správu v Historiarum adversum paganos libri VII.: "Hneď v tom roku, v ktorom vraj zavraždil Philippa, pokračoval a ako siedmy od Neróna vydal hrozné edikty na prenasledovanie a vraždenie kresťanov, mnohých zo svätcov poslal s ich krížom ku korune Kristovej." Po prvýkrát prenasledovanie nariadil cisár a zasiahlo celú ríšu, všetky provincie. Obetu bohom vyžadoval od každého obyvateľa ríše.

Storočný zápas, vedený medzi kresťanstvom a rímskou štátnou správou ukončil v prospech kresťanov až Konštantín I. Veľký. Milánsky edikt, ktorý vydal 13. júna 313 n. l., zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženskými smermi a dával mu rovnaké existenčné možnosti. Kresťanstvo prestalo byť náboženstvom ľudu a inštitucionalizovalo sa - vznikla cirkevná hierarchia. Dovolil kresťanom zastávať všetky dôležité úrady a stavať chrámy. Konštantín sa kresťanom nestal, bol v prvom rade cisárom ríše, kde kresťania tvorili menšinu, aj keď významnú, ale najmä jeho ciele v ríši boli politické a nie náboženské. Konštantín aj náboženstvo chápal politicky, sám bol predsa hlavou dovtedajšieho rímskeho náboženstva ako pontifex maximus. Vnútorné spory kresťanov ho dosť unavovali, a preto zvolal v roku 325 do svojho sídla Níkai prvý kresťanský cirkevný snem, ktorý ich mal vyriešiť. Riešením sa stalo postupné prelínanie pohanských okultných kultov s kresťanstvom. Z toho dôvodu došlo k vzniku a postupnému rozvoju kultu Ježišovej matky Panny Márie, ktorý sa prevažne opiera o ranno kresťanský text, tzv. Jakubovo Protoevangelium, v ktorom hrá postava Panny Márie ústrednú úlohu. Vznik Máriinho kultu sa odohrával v sociálno-kultúrnom kontexte helenistickej doby a vychádzal z helenistických kultov, ktoré boli charakterizované prevažne typom Veľkej bohyne matky, ktoré sa vyznačovali univerzálnym charakterom. Postava Panny Márie a kult s ňou spojený v podstate nadviazali na antické náboženstvo a mariánska zbožnosť v podstate vyrástla z helenistických kultov. Dalo by sa povedať, že Panna Mária sa stala pokračovateľkou tohto typu Veľkej bohyne matky. Od nich prevzala mnohé zo svojich božských mien a ďalej má s nimi veľa spoločných atribútov a v neposlednom rade jej ovplyvnená radom ikonografických aspektov.

Kult Panny Márie nebol ovplyvnený len bohyňou Isis.

Svoj charakter čerpal z väčšiny ženských božstiev antického sveta. Všetky tieto bohyne majú jedno spoločné, a to fakt, že sa prevažne jedná o bohyne plodnosti. Bohyňa Isis prešla v helenistickej dobe procesom synkretizmu. Vedľa seba sa začali objavovať alebo stretávať božstvá, pôvodne grécke, s božstvami orientálnymi. Dochádzalo k vzájomnému pôsobeniu, ovplyvňovaniu a premiešavaniu. Tento proces viedol k tomu, že sa ich pôvodný význam stratil a z pôvodnej bohyne plodnosti sa postupom času stala bohyňa univerzálneho charakteru.

Nakoniec, po dlhom vývoji, bol najviac zdôraznený jej materský charakter zobrazovaný s malým Horom v náruči podobne ako Panna Mária s Ježiškom. Stala sa ochrankyňou a milosrdnou bohyňou. Okrem týchto troch charakteristík (trpiteľka, manželka, matka) mala už v Egypte rad ďalších a postupom času prijímala stále nové, ako sa jej kult presúval do grécko-rímskej oblasti.

Grécke tradície a hymny ju oslavujú ako bohyňu mnohých funkcií, ale prevažne je v nich predstavovaná ako ochrankyňa žien. Poznáme niekoľko básní, ktoré boli zložené neznámym básnikom Isidore pre chrám v Medinet (MADI) vo Fajjúmu. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že grécky spísané a do kameňa vytesané nápisy mali svoju predlohu v egyptskom Memfise.

Počet charakteristík bol v podstate nekonečný. Dalo by sa povedať, že Isis bola pre každého tým, čo potreboval. Celý svet uctieva rôznymi obradmi a pod rôznymi menami božstvo, jediné pod mnohotvárnu podobou. Frýgovia, prvorodení obyvatelia Zeme, je hovoria pessinútská Matka bohov, pôvodní obyvatelia Antiky kekropská Minerva, cyperskí ostrovania pafská Venuša, lukostrelci z Kréty Diana Diktynna, trojjazyčný Sicílčania styžská Proserpina, Eleusínci starodávna bohyne CERERE, iní jej hovoria Lunona, iní Bellona, ​​jedni Hekaté, druhí Rhamnúnťanka. Národy obdarovanej prvými lúčmi rodiaceho sa slnečného boha, Aithiopové a Egypťania, ktorým dáva slávu pradávna vzdelanosť, uctievajú bohyňu obradmi a dávajú jej meno kráľovná Isis. Isis sa podobá Hathor na vyobrazení v Pompejach, kde preberá jej symboly - máva na hlave korunku v tvare dorastajúceho mesiaca, čepiec s dvoma rohmi, alebo slnečný disk.

Pred začiatkom nášho letopočtu došlo k úplnému splynutiu týchto dvoch bohýň. Herodotus pri svojej návšteve Egypta stotožnil Hathor s Afroditou. Keď sa Gréci pokúsili interpretovať vyobrazenia egyptskej bohyne lásky, vybrali Isis. V Ríme bola Isis stotožnená s Venušou. V nej sa spojili obe pohlavia pre zachovanie večného potomstva. V tejto podobe bola uctievaná ako ochrankyňa žien a rodinného života. Podobne je povedané, že Isis je tá, ktorá spojila muža a ženu dokopy. Okrem toho zabezpečuje plodenie detí a ochraňuje tehotné ženy. Dohliada na to, aby rodičia milovali svoje deti, ale aj na to, aby deti prejavovali úctu k svojim rodičom a boli trestané za zlé správanie.

Sochy Isida si aj v Grécku uchovali jeden emblém, a to sistrum, ktoré symbolizovalo alebo skôr odkazovalo na dobu trúchlenia, ktoré prežila. Isis aj Demeter boli znázorňované so symbolmi plodnosti, obilím. V Egypte bola stotožňovaný s Maat, personifikáciou Pravdy, Práva a Spravodlivosti. V helenistickej dobe prevzala Demetrin titul Thesmofora, Darkyňa práva. V Apuleiovom texte je označovaná ako Rhamnusia, čo je latinský ekvivalent bohyne Nemesis, čo bola bohyňa spravodlivej odplaty, a Themis, bohyne zákonného poriadku. Obe boli teda bohyňami spravodlivosti v Rhamnu a v kultu splývali. Herodotos nenašiel v egyptskom pantheone ekvivalent pre Poseidona, Dioskura a Héru. Alexandrijskí učenci ich funkcie stotožnili s Isida ako pani a vládkyňu neba, more a ochrankyňu námorníkov. Namiesto označenie Ísis-Héra (Juno), dávali prednosť titulu Kráľovná, Pani alebo Všemohúci - Pantokrateia. V oblasti stredomoria bolo rozšírené uctievanie Božskej Matky. Doklady sú napríklad v Malej Ázii, kde bola v úcte bohyňa Kybele, Matka bohov.

Helenistický svet bol naklonený bohyni Kybele, ktorá bola označovaná ako Magna Mater a mala univerzálny charakter. Do Ríma sa jej kult rozšíril počas 3. stor. pr. N.l. Už okolo roku 131/130 pr. n. l. bol alexandrijský kňaz označovaný ako služobník Isida, Veľkej matky bohov. Ďalšie bohyňou, s ktorou bola Isis stotožňovaná, bola Artemis. Tá v sebe spájala jednak čistotu panenstva a jednak materský charakter. Bolo obvyklé, že Veľké bohyne v sebe spájali tieto dva aspekty. Ale žiadna z gréckych bohýň nebola tak panenská a materská zároveň ako práve Artemis. Bola patrónkou žien, ktorým pomáhala pri pôrode, ale zároveň chránila ich panenstvo. V Efeze bola uctievaná ako Pani plodnosti. Jej rímskym náprotivkom bola Diana, ktorá mala moc nad tromi sférami, nebom, podsvetím i pozemským svetom. Mali mnoho charakteristík a ich moc bola veľká. Dohliadali na narodenie a rast detí. ISIS alebo Artemis mali veľa charakteristických rysov spoločných. Nielen že obe viedli muža a ženy k zdržanlivosti v sexe, ale aj riadili zrodenie a rast. Isis od Artemidy prevzala vládu nad faunou a flórou. Obe mali veľmi blízke spojenie s mesiacom. Isida prevzala Artemidin charakter Pani oceánu alebo mora a tým pádom sa stala vládkyňou prístavov. Ďalej prevzala kontrolu nad vetrami a rovnako ako Artemis, mala schopnosť zasiahnuť do ľudských záležitostí, keď sa neponúkala iná záchrana. Obe mali teda pankosmický charakter, ktorý sa u Isida prejavil označením Pantokrateia - Všeovládající. V litániách bola Isis častokrát nazývaná Artemis, a to napríklad v ostrovnej oblasti alebo Malej Ázii, Prečo sa stala Isis bohyňou soteriologickou, teda prinášajúca spásu, nie je známe. Snáď je tu súvislosť so splynutím s Démétér a eleusinskými mystériami. Jej už spomínaný epiteton Myriónymos ukazuje na prechod k poňatie univerzálny bohyne a jedným z najčastejších označenie je Anassa - Vládkyňa, Pani alebo Regina - Kráľovná. Mala moc nad všetkým a dokonca sa stala aj ochrankyňou samotného cisára. Existovali predstavy o tom, že egyptskí bohovia zaručujú blažený posmrtný život a táto predstava sa rozšírila aj na život pozemský. Preto im začali byť pripisované liečebné schopnosti, čo viedlo k tomu, že Isis bola stotožnená tiež s bohyňou hygieny. Jej liečebnú moc dosvedčujú mnohé ex vota, ktoré majú podobu vyliečené časti tela. V ísidiiných chrámoch to boli najčastejšie oči. V chrámoch sa však vyskytovali aj uši. To znamená, že boli venované bohyni, ktorá je počúvajúca - Epékoos. Toto označenie sa neskôr prenieslo aj na Pannu Máriu, ktorá bola označovaná Gorgoepékoos - Jasne načúvajúca.

Ako matka bola vyobrazená v náručí s malým Horom, ktorý bol v helenistickej dobe nazývaný Harpokratés alebo Karpokratés. Čoskoro bol malý Hor stotožnený s malým Apolónom alebo Erot. Bol zobrazovaný ako nahý chlapček, ktorý si k ústam kladie pravý ukazovák. Toto gesto bývalo vykladané ako gesto mlčanlivosti. V Egypte bola Horovým znakom jeho kader, ktorý sa v rímskej dobe stal znakom mladých zasvätencov do Isidino kultu.

Rozprávanie o živote Panny Márie sa objavuje v Lukášovom evanjeliu a Jakubovom Protoevanjeliu, ktoré zachytáva obdobie pred Ježišovým narodením. Jakubovo Protoevanjelium je bezpochyby oslavou Panny Márie. Viera v panenskú matku v ňom naberá silného významu. Autor tohto Protoevanjelia bol pravdepodobne ovplyvnený orientálnym kultom Veľkej Matky bohov. Cieľom autora bolo povzniesť Máriu na úroveň Veľkých panenských bohýň matiek antického sveta.

Mnohí obyvatelia rímskej ríše prijali kresťanstvo ako nariadenie cisára bez vnútornej osobnej zmeny a v skutočnosti neopustili svoje pôvodné náboženstvá a kulty.

Kresťania z východnej časti Rímskej ríše boli iste pod vplyvom ženských božstiev viac ako kresťania zo západnej časti. Nie je jasné, odkiaľ autor Jukubovho evanjelia pochádzal, ale niektorí bádatelia sa domnievali, že pochádzal z oblasti Palestíny. To je však nepravdepodobné, pretože sa v tomto diele neobjavujú žiadne zmienky o židovských zvykoch. Je pravdepodobnejšie, že pochádzal skôr z grécko-rímskeho prostredia. V Protoevanjeliu sa objavujú niektoré narážky, ktoré skôr pripomínajú grécko-rímska náboženstvo. Mária bola vychovávaná v chráme. Kňažky sa objavujú skôr v rímskych kultoch, v judaizme nie. Jakubovo Protoevanjelium oslavuje Máriino panenstvo a zdôrazňuje fakt, že bola pannou pred počatím a že jej zostala pannou aj po pôrode. Nepoškvrnené počatie Panny Márie sa stalo jednou z oficiálnych doktrín rímsko-katolíckej cirkvi. Kult Panny Márie sa po stáročia vyvíjal. Najprv bolo uctievanie Matky Božej spojené s uctievaním Krista. V 4. storočí sa prvýkrát objavujú slávnosti spojené s Máriou, a to na Východe i Západe. Pravidelne sa začali sláviť štyri veľké mariánske sviatky. V 4. storočí sa tiež začínajú objavovať prvé kostoly zasvätené Panne Márii. Bol to napríklad kostol Panny Márie Maggiore v Ríme alebo kostol v Efeze. Roku 350 tiež Efrem Sýrsky zložil prvý hymnus na Matku Božiu Máriu. Postava Panny Márie sa stala veľmi obľúbenou. Svedčí o tom jej bohatá ikonografie, ktorá sa len z malej časti opiera o evanjelia. Obľuba zrejme vzrastala hlavne z potreby materskej postavy u neobrátených kresťanov pochádzajúcich z helenistického prostredia. Materské bohyne boli hojne uctievané v starovekých náboženstvách. Námietky proti uctievaniu Panny Márie sa objavili v 5. storočí, a to z radov nestoriánov.

Nestorius, konštantínopolský patriarcha, tvrdil, že sa Mária nemá nazývať Theotokos (Bohorodička), ale iba Christotokos (Kristorodička). Na popud cisára Theodosia II. bol roku 431 zvolaný koncil do Efezu, kde sa spor vyriešil a bol prijatý titul Theotokos. Odsúdenie Nestoriovej náuky podporovalo šírenie obrazu Panny Márie s Ježiškom ako vyjadrenie oficiálnej náuky o kultu Bohorodičky. Na začiatku stredoveku sa začala objavovať myšlienka, že Panna Mária žila bez hriechu a už v 7. storočí bola táto myšlienka všeobecne prijímaná. S tézou o nepoškvrnenom počatí prišiel Duns Scotus, ktorý tvrdil, že Mária bola čistá a nepoškvrnená od okamihu, kedy bola počata. Náuka o nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola rímskokatolíckou cirkvou prijatá roku 1854 pápežom Piom EX. v bule Ineffabilis Deus: "(...) Panna Mária bola od prvého okamihu počatia uchránená všetky poškvrny prvotného hriechu jedinečnú milosťou a výsadou všemohúceho Boha Panna Mária bola panensky počaté v lone matky Sv. Anny. Je to Panna, ktorá bez muža počala z Ducha Svätého a Panna, ktorá panensky porodila. Panna Mária bola teda uznaná za trikrát čistú a je nazývaná prečistá - Purissima. ´Vyhlásením panenstva Márie pred pôrodom, pri pôrode aj po pôrodu, sa rímskokatolícka cirkev stotožnila s Jakubovým protoevanjeliom, ktoré je postavené mimo kanonické knihy Biblie. To znamená, že Jakubovo protoevanjelium nie je inšpirované Duchom Svätým a teda nemá pôvod v Bohu ale je len výtvorom ľudskej mysle. Ďalšou mariánskou dogmou, ktoré rímskokatolícka cirkev prijala na Prvým Vatikánskom koncile, bolo nanebovzatie Panny Márie. Táto myšlienka sa prvýkrát objavila v písomných záznamoch už v 4. storočí. Získala svojich stúpencov a koncom 8. storočia bola všeobecne prijímaná na východe, najmä vďaka zásluhe Jána z Damasku. Na západe to trvalo dlhšie, ale už v 17. storočí zosilnelo naliehanie, aby bola vyhlásená za dogmu. K vyhláseniu došlo roku 1950 pápežom Piom XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Mária je na základe tejto dogmy chápaná ako kráľovná nebies a ako Prostrednica, ktorá človeku umožňuje prístup k Bohu, čím sa dovŕšilo postupné stotožňovanie Panny Márie s Veľkými panenskými bohyňami antického sveta. Je zrejmé, že postava Panny Márie bola silne ovplyvnená grécko-rímskymi Veľkými bohyňami, medzi ktoré patrila aj Isis. Tá bola uctievaná ako Magna Mater a mala univerzálny charakter a bola považovaná za bohyňu plodnosti a úrody. Dôležitá bola teda jej ochranná funkcia. Stala sa ochrankyňou v podstate každého, kto potreboval pomôcť. Veriaci sa k nej obracali s prosbou, pretože bola Epékoos (Načúvajúca). Bohyňa Isis mala veľký význam pre ženy. Stala sa ich ochrankyňou aj ochrankyňou rodinného života. Bola to ona, kto spojila muža a ženu, zaisťovala plodenie detí, chránila tehotné ženy a dohliadala na ich pôrod.

Kult Panny Márie v podstate prevzal tie isté funkcie.

Rovnako ako bohyňa Isis je označovaná ako Magna Mater alebo Matka Božia čí Bohorodička (Theotokos). Tiež sa stala ochrankyňou o čom svedčia jej prezývky ako Panna Mária Záštita, Ochranovateľka alebo Patrónka. Tieto označenia sa väčšinou používajú v spojení s nejakým konkrétnym miestom. Napríklad Panna Mária Hostýnská je považovaná za ochrankyňu Moravy. Môže tiež zastrešovať väčšie územné celky - napríklad Magna Mater Slavorum alebo Magna Mater Austriae. Niektoré mariánskej obrazy alebo sochy, ktoré slúžia ako záštity alebo sú to ochrankyňa krajiny, národa či cirkevnej provincie, sa označujú ako Palladia. Panna Mária Palladia býva znázorňovaná s ochranným závojom, ktorý buď rozprestiera sama alebo ktorý držia dvaja anjeli nad jej hlavou. Tiež mariánske stĺpy, stavané na námestí, majú ochrannú funkciu a sú považované za akési duchovné osi miest. Panna Mária nebýva považovaná iba za záštitu nejakého územia, ale rovnako ako bohyňa Isis tiež za ochrankyňu obyvateľov týchto území. V takomto prípade býva označovaná priezviskom Mater Domus. Okrem toho býva považovaná aj za patrónku jednotlivcov. Tí sa k nej modlia a očakávajú, že ich vypočuje. Je totiž považovaná podobne ako bohyňa Isis za Epékoos, respektíve Gorgoepékoos.

Panna Mária hrala dôležitú úlohu u žien. Epifanios zo Salamíne sa zmieňuje v spise o kresťanskej heréze z oblasti Arábie, kde kňažky obetovali Márii chlieb ako bohyni. Existovala tiež kresťanská sekta, ktorej názov bol Kollyriadiany a ktorá zrovnoprávnila Pannu Máriu sa starovekými Veľkými bohyňami, ženy, ktoré boli stúpenkyňa tohto kultu, Panne Márii prinášali pravidelné obete takisto v podobe chleba. Ďalším spoločným charakteristickým rysom bohyne Isida a Panny Márie je ich panenstvo. Obe dve v sebe spájali materský charakter s panenstvom. Nielen že Isis pomáhala ženám pri pôrode, ale tiež strážila a chránila ich panenstvo. Býva označovaná ako Virgo intacta. V rímskom kalendári prepožičala svoje meno "dňom čistoty" - puri dies.

Taktiež býva Mária označovaná ako Kráľovná panien. Rovnako ako Isis dohliada u žien na panenskú čistotu. Dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vychádza z apokryfného evanjelia. Nevzťahuje sa k narodeniu Krista, ale k počatiu a pôrodu jej matky Anny. Podľa tohto evanjelia jediná z ľudstva bola uchránená poškvrny dedičného hriechu. Je nazývaná Virgo Purissima - Najčistejšie, Nepoškvrnená, Virgo inter virgines - Panna medzi pannami. K výtvarnému téme Máriinho panenstva patrí tiež znázornenie jej tehotenstva. Odkazom na Máriino tehotenstvo je napríklad zobrazenie Márie v šatách, ktoré sú posiate klasmi obilia. Bol to staroveký symbol plodnosti typický pre antické bohyne. S obilnými klasmi bývali vyobrazované bohyne Demeter či rímska Ceres, a tento atribút od nich prevzala aj bohyňa Isis. Mariánske baziliky boli považované za kráľovský dom. Z toho dôvodu prijala Panna Mária titul Basilea alebo Basilissa - Cisárovná. Ďalším veľmi obľúbeným a rozšíreným titulom bol Anassa - Vládkyňa alebo Regina Mundi či Regina Coeli, alebo tiež Kyriotissa - Vládnuca. Tituly Anassa alebo Regina patrili tiež k jedným z najčastejších označení bohyne Isida, ktorá mala, ako univerzálna bohyňa, moc nad všetkými vecami. Bohyňa Isis bola rovnako ako bohyňa Aténa alebo Minerva nazývaná Victoria - Víťazná. Ďalšie jej významy súvisiace s víťazstvom bola Victrix - Darkyňa víťazstvo alebo Triumphalis. Panna Mária bola tiež označovaná ako Mária Nikopoia, s významom Víťazná. Väčšinou sedí majestátne a prísne na tróne a oboma rukami drží dieťa proti pozorovateľovi. Práve táto vladárske pozícia jej vyniesla pomenovanie Kyriotissa. Ikonografia Panny Márie je nesmierne bohatá. Je isté, že ikonografické vyobrazenie Panny Márie bolo inšpirované ikonografiou bohyne Isida. Obľúbeným vyobrazením bola Mária nežného výzoru, často zobrazovaná ako mladučká, krásna šestnásťročná dievčina. Sladko milujúca Matka božia - Panaghia Glykophylousa. Na východe je rozšírený typ trpiaci Bohorodičky (Panaghia Strastnaja), ktorá má zreteľne pred očami budúce utrpenie svojho syna. Na západe sa tiež často objavuje typ Panny Márie smútiacej (Mater Dolorosa). Jedná sa o vyobrazenie smútiacej matky, ako stojí alebo sedí a smúti nad mŕtvym Kristovým telom. Tiež bohyňa Isis bývala považovaná za ženu smútiacu pre svojho mŕtveho manžela a brata Osirisa a neváhala sa vydať hľadať jeho rozsekané časti tela.

Pri Sviatku hľadania a nachádzania bola predstavovaná ako žena trpiaca pre stratu svojho blízkeho. Panna Mária býva často zobrazovaná v bielej tunike (albumu) alebo košieľke či sukničke, čo malo symbolizovať jej vyvolenosť medzi ženami a jej panenskú čistotu. Fakt, že je oblečená v tunike znamená, že ešte len očakáva korunováciu. Šaty, v ktorých bývala zobrazovaná bohyne Isis, boli taktiež z bieleho plátna, bohato nariasené a niekedy doplnené astrálnymi motívmi. Rovnako ako Isis sa obliekali aj jej kňažky. Preto je občas problém rozoznať, či ide o sochu bohyne Isida alebo jej kňažiek. Panna Mária ako sponsa Dei (Snúbenica božia) je vystrojená zásnubnými atribútmi: závojom a zásnubnou korunkou na rozpustených vlasoch. Závoj (velamen) je posiaty hviezdami a niekedy býva prirovnávaný k mliečnej dráhe. Niekedy máva Panna Mária úplne zahalenú hlavu. Na hlave má peplos alebo maforion, čo je v podstate akýsi plást, ktorý jej z pod korunky splýva až k pätám. Maforion je tiež vyzdobený astrálnymi motívmi - tromi hviezdami. K ďalším Máriiným atribútom patrí panenský pás čistoty, symbol neporušeného panenského tela. Zakrývanie pása je atribútom ochrany žien pred inými mužmi. Ďalej býva Panna Mária zobrazovaná s pásom s tromi uzlami, čo je symbol jej trojakého panenstva, chudoby, čistoty a poslušnosti. Panna Mária býva zobrazovaná aj s panenskou korunkou. Má zapletené vlasy okolo hlavy, panenskú korónu {corona Virginis), veniec z ruží alebo z obilných klasov, alebo zlatý panenský diadém (Diadema Virginis) doplnený svetelnými lúčmi. Okrem panenskej koruny býva zobrazovaná sa zásnubnou korunkou (corona sponsalis), ktorej základom je opäť panenský diadém s lúčmi, alebo s triumfálnou korunkou (corona triuphalis), ktorá je zároveň korunou svadobnou, svetelnou a astrálnou. Práve hviezdy, ktoré sú na nej vyobrazené, ju odlišujú od korunky kráľovskej. Panna Mária na sebe máva oblečený kráľovský plášť, čo je odev, ktorý symbolizuje zmluvu medzi ňou a Bohom. Je to odev adopcie prijatia Panny Márie do Božieho kráľovstva. Býva bohato riasený, najčastejšie má formu plášťa (pluviale), ktorý je na prsiach zopnutý pektorálnou sponou (formal).

Väčšinu týchto atribútov v podstate Panna Mária prebrala od bohyne Isida. Jej opis sa dochoval v Apuleiovej IX. knihe Metamorphoses, kde ju hlavný hrdina Lucius opisuje týmito slovami: "(...) mierne zvlnené, veľmi husté dlhé vlasy mäkko splývali po božské šiji, nenútenej rozhodené. Na jej temene ležal pestrý veniec z rôznych kvetov. Uprostred venca nad čelom sa trblietal bledým svitom plochý kotúč, ktorý vyzeral ako zrkadlo, ale mal naznačovať mesiac; napravo a naľavo bol pridržaný závitmi krútiacich sa hadov, zhora ho trochu zakrývali ozdobne urovnané klasy. Jej rúcho utkané z jemného ľanu prechádzalo všetkými farbami, (...) viac však prebúdzal môj úžas jej plást: bol čierny ako noc, iskril temnými zábleskami, ovíjal jej život, pod pravou pažou prechádzal nad ľavé rameno a ako tóga jej visel dole, bohato nariasený až k dolnému okraju, kde sa elegantne vlnili uzlíky strapcov. Na leme i na celej ploche plášťa sa ligotali rozosiate hviezdy a uprostred nich mesiac v splne vydychoval plamenné svetlo. (...) V pravici mala kovové hrkálky. (...) Na ľavej ruke mala zavesenú zlatú svietidlo v podobe člnku, na ktorej ušku sa na najnápadnejším mieste týčil had. (...) Jej božské nohy boli obuté do sandálov upletených z listov palmy, symbolu víťazstvo. "

Z tohto úryvku je iste zrejmé, že postava bohyne Isida mala bezprostredný ikonografický vplyv na zobrazenie Panny Márie. Je to veľmi dobre vidieť na vyobrazení Zostúpenia nepoškvrnenej Panny na zem. Tento typ sa začal rozvíjať koncom stredoveku. Panna Mária stojí na kosáčiku mesiaca, je korunovaná hviezdami a paže má skrížené na prsiach. Panna Mária Assumpta býva vyobrazovaná ako mladučká žena, dvanásťročná či trinásťročná, oblečená do bieleho šatu a modrého plášťa, okolo pása má františkánsky povraz s tromi uzlami. Ruky má zložené na prsiach alebo zopnuté v modlitbe, je obklopená zlatou aureolou, o akúsi svetelnú prstencovú koronu. Pod nohami má kosáčik mesiaca, staroveký symbol čistoty a panenstva. Na niektorých zobrazeniach sa pod jej nohami objavuje had, drak alebo nejaká šelma, čo je symbol satana. Panna Mária sa teda stáva víťazkou nad silami zla. Na hlave má posadenú triumfujúcu korunu, ktorú tvorí dvanásť hviezd alebo samostatnú korunu s lúčmi ukončenými hviezdami.

Najstarobylejším typom vyobrazenia Panny Márie a dieťaťa je Maria lactans alebo Virgo lactans. Za jej najskoršiu podobu je považovaná freska z 3. stor. v kresťanských Priscilliných katakombách v Ríme, kde je vidieť sediacu ženu držiacu nahé dieťa pri prsníku, ktoré zrejme dojčí. Tento typ bol nesporne odvodený od bohyne Isida dojčiaca svojho syna Hóra (Harpokrata) a je tiež považovaný za najznámejší doklad pre typologickú blízkosť Isida a Panny Márie. Tento námet sa vyskytuje na ranných mozaikách a v stredovekom chrámovom sochárstve. Ďalším typom vyobrazenie Panny Márie je Čierna Madona. Aj v tomto prípade sa jedná o prepojenie s antickými bohyňami. Po celom antickom svete sa totiž objavovali sochy a vyobrazenia čiernych bohýň, ktoré mali predstavovať Matku Zem, ktorá je životodarná. Vyobrazenie Panny Márie sú typom čiernych antických bohýň ovplyvnené. Často sa dokonca nachádza na miestach, kde pôvodne stáli chrámy zasvätené pohanským bohyniam (napr. Ceres, Kybele, ISIS a pod.) Čierna farba bola iste zámerom, nebola spôsobená starobou alebo zafarbením spôsobeným sadzami alebo kadidlom. Zmienka o čiernej farbe sa objavuje v Piesni piesní: "Čierna som, a predsa pôvabná." (Pis. 1,5). Tento typ bol hojne rozšírený vo Francúzsku, známa je tiež poľská Čierna Madona Čenstochová.

Mária v Koráne

V islamskej tradícii je Mária spolu s Ajšou, Chadídžou a Fatimou vnímaná ako jedna zo štyroch najlepších žien, ktoré kedy žili, a je považovaná za hlavu žien v raji. Mária, Ježišova matka, zaujíma široký priestor v Koráne. Osobitný význam nadobúda skrze svoju spätosť s Ježišom, "synom Márie", ako to Korán rád formuluje. Na pozadí otázky týkajúcej sa Ježišovho "bytia", ktorá bola pre Mohameda rozhodujúca, sa zároveň kladie otázka týkajúca sa Máriinho "bytia". Odpoveď Koránu znie: Mária je panna a matka, no nie je Božia matka, pretože jej syn Ježiš nie je Božím Synom. Avšak svojimi kvalitami znamenia, vzoru a príkladu pre veriacich plní Mária aj pre islamské spoločenstvo funkciu "matky veriacich".

Medzi učencami je dodnes predmetom sporu otázka, ako sa Mohamed dopracoval k vnímaniu Márie ako jednej z troch božských osôb. Existujú dohady o vplyve egyptských božských triád, napr. Isis, Osiris, Horus, ktoré boli sprostredkované skrze kontakty moslimov s Etiópiou.

V dnešnej ľudovej religiozite bohato prekvitá náboženská úcta ku Kráľovnej nebies - Panne Márii.

Táto božská úcta k človeku je vyjadrená božskými vlastnosťami panenstva, čistoty, schopnosti uzdravovať a prinášať plodnosť, šťastie a útechu. Biblia nám však zjavuje, že uctievanie kráľovnej nebies má okultný pôvod, ktorý pochádza z prostredia padlých anjelov. Boh vystríha ľudí pred uctievaním stvorenia namiesto alebo na úrovni Stvoriteľa a považuje takúto úctu za hriech neposlušnosti voči Božskému stvoriteľskému slovu. Ľudia sa môžu slobodne rozhodnúť či budú alebo nebudú poslušní Bohu, ale ak sa rozhodnú pre neposlušnosť, tak ich to oddeľuje od Boha a dobrovoľne sa vydávajú napospas satanovi, ktorý sa veru nepýta čo si môže alebo nemôže dovoliť.

Modlitby pápeža k Márii, a nie k Bohu, jednoznačne ilustrujú ignoráciu biblickej pravdy, a Márii prisudzuje vlastnosti Boha, ktorý je všadeprítomný a preto je schopný počuť príhovory veriacich, napriek oficiálnemu učeniu katolíckej cirkvi, ktoré tvrdí, že Mária nie je Bohom:

Matka Nepoškvrnená, po piaty krát prichádzam k tebe ako Rímsky biskup, aby som ti vzdal úctu v mene všetkých obyvateľov tohto mesta.

Chceme ti ďakovať za neustálu starostlivosť, s ktorou nás sprevádzaš na našej ceste, ceste rodín, farností, rehoľných spoločenstiev, ceste tých, ktorí každý deň, často s problémami, prechádzajú Rímom idúc do práce; chorých, starých, všetkých chudobných, mnohých emigrantov z oblastí vojen a hladu.

Ďakujeme ti, pretože v momente, keď sa obrátime na teba myšlienkou alebo pohľadom alebo letmým Zdravas´ Mária vždy cítime tvoju materskú blízkosť, jemnú a silnú zároveň.

Ó, Matka, pomôž tomuto mestu vyvinúť "protilátky" proti niektorým vírusom našich čias: ľahostajnosti, ktorá hovorí: "To sa ma netýka"; občianskej nevychovanosti, ktorá pohŕda spoločným dobrom; strachu z iného a z cudzinca; konformizmu prezlečeného za priestupok; pokrytectva pri odsudzovaní iných, zatiaľ čo človek sám robí to isté; rezignácie na environmentálny a etický úpadok; zneužívania mnohých mužov a žien.

Pomôž nám odpudiť tieto a iné vírusy pomocou protilátok, ktoré pochádzajú z Evanjelia. Daj, aby sme nadobudli dobrý zvyk čítať každý deň úryvok z Evanjelia a podľa tvojho príkladu si uchovávali v srdci Božie slovo, aby ako dobré zrno prinášalo plody v našom živote.

Nepoškvrnená Panna, pred 175 rokmi si sa neďaleko odtiaľto, v Kostole sv. Andreja delle Fratte, dotkla srdca Alfonza Ratisbonna, ktorý sa v tej chvíli z ateistu a nepriateľa Cirkvi stal veriacim. Jemu si sa zjavila ako Matka milosti a milosrdenstva. Daj aj nám, osobitne vo chvíľach skúšok a pokušenia, upriamiť náš pohľad na tvoje roztvorené ruky, ktoré nechávajú prúdiť na zem Pánove milosti, a daj nám zbaviť sa každej pyšnej nadutosti, uznajúc kým skutočne sme: malí a chudobní hriešnici, ale vždy tvoje deti.

A tak, chytiac ťa za ruku, necháme sa viesť k Ježišovi, nášmu bratovi a spasiteľovi, a k nebeskému Otcovi, ktorý nás vždy neúnavne očakáva a vždy nám odpúšťa, keď sa k nemu vrátime.

Ďakujeme ti, Matka, pretože nás vždy vypočuješ. Požehnaj Cirkev, ktorá je v Ríme, požehnaj toto mesto a celý svet.  

Zdroj:  https://m.tkkbs.sk/mview.php?q=2&cisloclanku=20171208020 

Mariánsky kult nie je súčasťou skutočného kresťana, pretože to nie je priama cesta k Bohu v mene Kristovom. Mária, matka Ježišova je človek po smrti, ktorý čaká na vzkriesenie tela. Nie je všadeprítomná a preto nemôže počuť a vypočuť modlitby veriacich. V nebi sa za veriacich prihovára jedine Kristus, iba On je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi., iba On môže počuť modlitby, iba On môže požehnať ľudí, ktorí v Neho veria. (čítaj listy Apoštolov a nájdi pravdu) Pán Ježiš svoju kňažskú službu obetovania, odpúšťania a prímluvy pred Bohom, nikdy nedelegoval na žiadneho človeka na Zemi alebo v nebi. My ľudia máme odpúšťať, modliť sa jeden za druhého a navzájom si žehnať, ale vždy v mene Pána Ježiša Krista, lebo niet iného mena daného ľuďom, v ktorom by bola skrytá moc vypočutej modlitby. V Novom zákone sú modlitby apoštolov k Bohu za cirkev vždy v mene Pána Ježiša Krista a nikdy nie v mene Márie. Apoštoli nikdy neprichádzasli v modlitbách k Panne Márii, ale k Bohu.

Lk 24:46-47 A povedal im: Tak je napísané, a tak musel Kristus trpieť a vstať z mŕtvych tretieho dňa,a musí byť kázané v jeho mene pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národami počnúc od Jeruzalema.

Sk 4:12 A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení."

Okultný kult nepoškvrnenej panny, bohyne, matky, je starý ako Egypt a duchovne veľmi silný. Dokáže držať v neposlušnosti celé národy, čím úspešne oddeľuje ľudí od Boha. A to je prastarý úmysel diabla, oklamať ľudí a stiahnuť ich zo sebou do večného odsúdenia do večného utrpenia. Písmo sväté nás však informuje, že diabol je zvrhnutý na Zem a je plný zlosti voči každému, kto chce ísť priamo k Bohu a preto vymýšľa prostredníctvom falošnej cirkvi ľsti (dogmy), aby nás oklamal a odradil od priamej jednoduchej cesty. Vyzýva nás veriacich vzoprieť sa diablovi vo viere a všetky svoje starosti vložiť priamo na Boha v povolaní, ktoré nám Boh daroval v mene Pána Ježiša Krista.

Zjv 12:7-12 Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi. A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli. A počul som mohutný hlas volať v nebi: "Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť. Preto radujte sa, nebesia, aj vy, čo v nich bývate. Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.

1Pt 5:6-11 Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen.